Zuzana Mistríková:
Zuzana Mistríková sa narodila 21. mája 1967 v Martine v rodine, ktorá mala blízko k umeniu aj k odvahe. Jej otec, herec Ján Mistrík, sa počas normalizácie nebál vyjadriť svoj názor – jeho báseň Mor ho! predznamenala, že sloboda slova nebude v ich rodine len prázdnou frázou. Práve toto prostredie formovalo Zuzanu – učilo ju nielen milovať kultúru, ale aj stáť si za svojím presvedčením.
Už počas štúdií dramaturgie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v rokoch 1985–1990 sa Zuzana začala angažovať v spoločenských otázkach. Sledujúc okolie, videla, ako apatia a strach dusia kreativitu a slobodu. Túžila po zmene a nebola ochotná čakať, kým sa niečo zmení samo od seba.
V novembri 1989, keď sa v Československu začali diať veľké zmeny, sa Zuzana postavila do centra diania. Ako jedna z hlavných tvárí študentského hnutia spoluzakladala Koordinačný výbor slovenských vysokých škôl. Stála v diskusii s predstaviteľmi komunistickej moci v televíznom štúdiu Dialóg – a hoci bola mladá, jej odvaha a presvedčenie robili dojem na celé Slovensko. Bola jednou z tých, ktorí ukázali, že aj jednotlivec môže spustiť lavínu zmien. Po Nežnej revolúcii sa jej cesta posunula do politického života. V júni 1990 sa stala poslankyňou Slovenskej národnej rady za VPN a neskôr pôsobila ako poradkyňa podpredsedu vlády Martina Porubjaka. Aj tu však vidno jej charakter – nechcela byť len súčasťou systému, ale chcela meniť veci od základu. Po voľbách v roku 1992 sa rozhodla opustiť aktívnu politiku a venovať sa iným spôsobom spoločenskej angažovanosti.
Jej ďalším krokom sa stala mediálna sféra. Pomáhala zakladať Fun rádio a bola súčasťou Asociácie nezávislých rádií, kde sa zasadzovala o nezávislé a slobodné médiá. Neskôr sa presunula aj do filmového sveta – produkcia, scenáre, spolupráca s divadlami. Ako producentka stála za projektmi, ktoré získavali medzinárodné uznanie, napríklad film Učiteľka (2016). Dnes Zuzana Mistríková patrí medzi najvplyvnejšie osobnosti slovenského audiovizuálneho prostredia. Je producentkou a spoluzakladateľkou spoločnosti PubRes, ktorá sa podieľa na výrobe hraných filmov, dokumentov a televíznych projektov s medzinárodným dosahom. Zároveň pôsobí ako predsedníčka Asociácie nezávislých producentov Slovenska a dlhodobo sa angažuje v iniciatívach zameraných na podporu filmového priemyslu a zlepšenie podmienok pre mladých filmárov.
Aktívne spolupracuje aj s Slovenským filmovým inštitútom, je súčasťou odborných porôt a festivalových výborov a podieľa sa na diskusiách o budúcnosti kultúry na Slovensku. Popri produkčnej práci prednáša, mentoruje a podporuje vznik nových filmových scenárov a projektov. Príbeh Zuzany Mistríkovej je fascinujúci preto, že je kombináciou odvahy, talentu a neúnavného hľadania spôsobov, ako ovplyvniť spoločnosť. Nie je to len príbeh disidentky alebo političky – je to príbeh ženy, ktorá dokázala, že zmena je možná, keď sa aj jeden človek rozhodne stáť za pravdou.
VLADIMÍR JUKL – ,,Generál tajnej cirkvi”
Vladimír Jukl sa narodil 19. apríla 1925 v Bratislave. Jeho otec bol matematik a profesor českého pôvodu, ktorý síce veril v Boha, ale neuznával Cirkev. Na druhú stranu jeho matka bola hlboko veriaca žena v domácnosti, ktorá Vladimíra naučila základom kresťanskej viery. Počas štúdia získal veľkú obľubu v matematike. Následne študoval na prírodovedeckej fakulte, kde sa v prvom ročníku štúdia zoznámil s kňazom Tomislavom Kolakovičom. Bol mu veľkým vzorom a istý čas rozmýšľal, že zanechá štúdium a pôjde na teológiu. Profesor Kolakovič mu však odporučil doštudovať matematiku a fyziku.
Vladimír sa v roku 1944 zúčastnil aj SNP. Už po potlačení povstania bol 16. novembra 1944 spolu s francúzskym partizánom na ceste do skladu liekov zatknutý jednotkou tzv. Vlasovcov a boli odovzdaní nemeckej armáde. Zo zajatia im v noci zázračne pomohol miestny strážnik a onedlho sa Vladimír spolu s Francúzom dozvedeli, že všetkých ostatných zajatcov ráno SS-áci postrielali. Vladimír to prežíval ako silné znamenie Božej pomoci. Aj vďaka svojej účasti na povstaní si získal povesť protifašistického bojovníka.
Po povstaní profesor Kolakovič odcestoval do ZSSR a Vladimír spolu s jeho dobrým priateľom Silvestrom Krčmérym študovali na univerzite v Prahe. Tam popri štúdiu pracovali na evanjelizácii mládeže i dospelých a získali veľký vplyv. Aj kvôli tejto činnosti ho už v roku 1946 zatkla ŠtB, nad ktorou po vojne získali významný vplyv komunisti. Po februárovom prevrate v roku 1948 získal komunistický režim plnú kontrolu nad krajinou a čoskoro začal systematicky prenasledovať odporcov a nepohodlných. Vladimír Jukl aj napriek tomu pokračoval vo svojej činnosti a počas štúdia v Prahe sa zoznámil s teológom Otom Mádrom, ktorý do Vatikánu posielal správy o stave náboženskej slobody v Československu. V roku 1951 bol Vladimír spolu s ďaľšími zatknutý Štátnou bezpečnosťou. Až desať mesiacov strávil v samoväzbe a prežil si aj nepríjemné chvíle mučenia. Počas súdneho procesu bol označený za ,,pravú ruku Mádra” a odsúdený za velezradu na drakonických 25 rokov väzenia. V tom čase mal 27 rokov. Oto Mádr dostal doživotný trest.
Počas jeho pobytu vo väzení podala jeho rodina neúspešne dve žiadosti o jeho prepustenie. S ,,mäknutím” režimu bol v roku 1965 podmienečne prepustený na slobodu v rámci možnosti prepustenia väzňov po odpykaní polovice trestu. V jeho prípade vo väzení strávil viac ako trinásť a pol roka. Podľa jeho slov mu v tom čase pomohla iba modlitba, ktorá ho držala nad vodou. Po prepustení mal veľké problémy s hľadaním bývania i práce kvôli jeho kádrovému profilu a neustále čelil diskriminácii v režime, v ktorom si mali byť všetci rovní. Istý čas býval u svojho brata. Naďalej však pracoval na svojej kresťanskej činnosti a v roku 1966 spolu s Krčmérym založil vysokoškolský krúžok tajnej cirkvi. Postupne sa z jednotlivých krúžkov stávala celá ,,podzemná” organizácia. Jeho cieľom bolo vytvoriť menšie spoločenstvá, čo v 70-tych rokoch prerástlo k celej organizovanej sieti po celom Slovensku. V roku 1971 bol Vladimír tajne vysvätený za kňaza.
Podielal sa aj na vydávaní samizdatov, venoval sa mladým študentom, organizoval púte a vysielal aj tajné správy do zahraničia. V roku 1974 založil spoločenstvo Fatima, prostredníctvom ktorého naďalej organizoval život tajnej cirkvi a laického apoštolátu. Komunistický režim už jeho aktivity toleroval viac, aj keď s privretými očami aj v dôsledku toho, že mu už udelili neprimeraný trest. ŠtB však zastrašovala aktívnych účastníkov jeho aktivít, spôsobilo to však, paradoxne, ešte väčší záujem. Ľudia sa postupne prestáli báť a začala svitať krajšia budúcnosť. Vladimír Jukl privítal Nežnú revolúciu a demokratické zmeny. V rokoch 1990/91 bol redaktorom Katolíckych novín a v rokoch 1991 až 1993 výkonným riaditeľom KBS.
Počas jeho života je zaujímavý aj jeho vzťah k Rusku. Inšpiroval sa totiž druhým tajomstvom, ktoré Panna Mária zvestovala trom deťom vo Fatime v roku 1917. Podľa tajomstva Panna Mária varovala pred ,,bludmi Ruska”, v ktorom v tom čase prebiehala boľševická revolúcia a z krajiny so silnou kresťanskou pravoslávnou tradíciou sa stala komunistická, silno ateistická, kde dochádzalo k prenasledovaniu a ničeniu Cirkvi. Následne sa ich ideológia začala šíriť aj do sveta. Podľa Panny Márie malo dôjsť k ,,obráteniu Ruska”. Vladimír Jukl sa na opätovnej kresťanizácii ZSSR aktívne podielal. Po svojej vysviacke odslúžil niekoľko sv. omší v sovietskych socialistických republikách. Rusko, ako aj celý svet, bolo viackrát zasvätené pápežmi a jedným z najvýznamnejších momentov bolo práve zasvätenie od Jána Pavla II. z roku 1984, ktoré podľa slov Lucie, dievčaťa z fatimských detí, Boh prijal a o zopár rokov došlo k rozpadu ZSSR. Hoci by sa nad tým dalo polemizovať najmä z geopolitckého hľadiska, pre mnohých kresťanov to nesie silný symbolický význam víťazstva viery nad komunistickým režimom.
Vladimír Jukl je nepochybne výnimočný človek, ktorý sa svojou odvahou a odhodlaním postavil za správnu vec, bojoval proti obom totalitným režimom, nezlomilo ho ani utrpenie, ktorým si počas režimu prešiel a zastával sa práv nielen veriacich, ale i neveriacich. Za svoj boj bol vyznamenaný aj poľským prezidentom Lechom Kaczyńskim a obrdžal i Cenu Jána Langoša. Pastoračnej činnosti sa venoval až do svojej smrti 1. mája 2012.
Ján Čarnogurský:
Jeden z najznámejších predstaviteľov občianskeho aktivizmu počas komunistického režimu. Mladosť mal náročnú, primárne kvôli otcovi, ktorý bol poslancom Slovenského snemu za Hlinkovú slovenskú ľudovú stranu (HSĽS). Hovorí sa, že keď sa hlasovalo o protižidovských zákonoch, často opúšťal rokovací sál. Zložité ranné obdobie života Jána Čarnogurského sa pripisuje tým, že po Februárovom prevrate v roku 1948 bola rodina Čarnogurských nútená zdieľať byt s rodinou príslušníka Štátnej bezpečnosti Rudolfa Lančariča. Jeho situáciu o dosť komplikovalo to, že spočiatku nebol odporúčaný na štúdium na strednej škole. Nakoniec ale horko-ťažko sa dostal na školu vďaka otcovým kontaktom.
Neskôr sa vyučil za právnika, zložil advokátske skúšky, no v roku 1981 bol z advokácie vyhodený, pretože bol obhajcom moravskej disidentky, ktorá prepísala diela slovenských a českých spisovateľov vylúčených zo Zväzu spisovateľov. Tým, že aj v minulosti obhajoval nepriateľov režimu a súčasne sa prejavoval jeho disidentský duch, napríklad pri organizovaní Sviečkovej manifestácie, bol sledovaný príslušníkmi ŠtB. Neskôr bol kvôli týmto aktivitám nezamestnaný a aj väznený. Z väzenia ho v roku 1989 omilostil vtedajší prezident Gustáv Husák. Po prepustení sa okamžite venoval aktivizmu v hnutí Verejnosť proti násiliu (VPN). Neskôr, keď založil Kresťansko-demokratické hnutie (KDH) a vstúpili spolu s VPN do vlády, stal sa vládnym podpredsedom, po rozpade VPN v roku 1991 sa stal predsedom vlády, počas prvej vlády Mikuláša Dzurindu bol ešte ministrom spravodlivosti. Predsedom KDH bol do roku 2000, kedy mu už údajne členská základňa nedôverovala. Bol nahradený Pavlom Hrušovským.
Ján Čarnogurský dlhodobo spolupracoval aj s Františkom Mikloškom, ktorý o ňom vo svojich memoároch tvrdil, že bývalý predseda KDH bol vždy intelektuál a antipopulista, preto nemal takú popularitu.
V súčasných dňoch ale môžeme vidieť, že Ján Čarnogurský pošliapava svoj disidentský odkaz – spolu s príslušníkmi Komunistickej strany Slovenska (KSS) organizuje pochody proti členstvu v Severoatlantickej aliancii NATO. V roku 2017 dokonca nahral video, v ktorom oficiálne podporil podpredsedu KSS Jalala Sulejmana na kandidatúru za bratislavského župana. Za vrchol cynizmu sa považuje jeho neustála podpora Ruskej federácie v agresívnej vojne voči Ukrajine. Svoje rusofilstvo ale ukázal aj tým, že si bol tento rok zastrieľať s ruskými okupantami vo výcvikovom tábore blízko Mariupoľa, kde si vyskúšal streľbu zo zbrane a riadenie vojenského dronu. Zároveň sa rozplýval nad tým, ako mu predstavitelia ruskej strany dávali rady a vypomáhali pri streľbe Kalašnikova. Svoje cesty po Rusku píše vo svojej Rusko-slovenskej spoločnosti, ktorú spoluzakladal v roku 2006.
Ján Langoš:
Spoluzakladateľ VPN, neskôr sa vo vláde Národného porozumenia, na ktorej čele bol Marián Čalfa, stal ministrom vnútra Českej a slovenskej Federatívnej republiky. Práve vďaka tejto funkcii mal vplyv na zrušenie ŠtB a vzniku odboru pre dokumentáciu činnosti ŠtB. Zároveň bol predkladateľom lustračného zákona, ktorý zakazoval vysoké funkcie každému, kto bol v období komunistickej totality príslušníkom ŠtB alebo bol evidovaný v materiáloch ŠtB. Ján Langoš sa profiloval ako celoživotný bojovník proti totalitným režimom, ktoré označil ako škodlivé pre jednotlivcov a spoločnosť ako takú. Neskôr sa aj podieľal na vznik Ústavu pamäti národa (ÚPN). V predčasných voľbách v roku 1994 sa dostal do parlamentu na kandidačnej listine KDH, v roku 1995 vstúpil a stal sa predsedom Demokratickej strany, ktorá sa stala neskôr súčasťou Slovenskej demokratickej koalície (SDK), ktorú viedol Mikuláš Dzurinda. Neskôr aj predložil schválený zákon o slobodnom prístupe k informáciám. Predsedom ÚPN bol až do svojej smrteľnej autonehody, ktorá aj dnes vyvoláva mnoho otázok.
František Mikloško
František Mikloško pochádza z Nitry. Vyštudoval matematiku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ktorá mu podľa jeho slov výrazne pomohla v živote aktivistu a neskôr aj politika. Práve počas štúdia sa zoznámil s viacerými predstaviteľmi tajnej cirkvi, predovšetkým s Vladimírom Juklom a neskôr aj so Silvestrom Krčmérym. Neskôr aj vstúpil do štruktúr tajnej cirkvi, a organizoval duchovné podujatia medzi študentmi. Po ukončení štúdia sa zamestnal v Ústave technickej kybernetiky v Slovenskej akadémii vied, popri tom ale naďalej bol aktívnym v rámci aktivít tajnej cirkvi. Práve kvôli duchovným aktivitám bol sledovaný a vypočúvaný Štátnou bezpečnosťou, čo ho neskôr aj stálo miesto v Slovenskej akadémii vied. Následne bol jeden z organizátorov Sviečkovej manifestácie, umierneného protestu, ktorý poukazoval na utláčanie predstaviteľov viery a rovnako prispel nemalou mierou aj k zmene režimu ako aktívny člen Verejnosti proti násiliu. Po páde režimu bol v rokoch 1990 až 1992 predsedom Slovenskej národnej rady. Počas svojej kariéry sa stretol so svetovými velikánmi ako je Margaret Thatcherová alebo Ján Pavol 2. V politike je aktívny dodnes, pôsobí ako poslanec Národnej rady a naďalej šíri svoje hodnoty a posolstvo, podobne ako tomu bolo celý jeho život.
Zora Butorová:
Vyštudovaná sociologička, v roku 1969 sa dostala do vyšetrovacej väzby, pretože položila vence na hrob zabitého Petra Legnera, ktorý bol jednou z obetí vojsk Varšavskej zmluvy. Ešte predtým ale mala problémy, pretože jej brat Ivan vyvesil čiernu zástavu na ich dom a vytváral výrobky z dreva, ktoré boli mierené proti komunistickému režimu. Práve kvôli týmto udalostiam sa skončil aj politický život jej otca, ktorý bol v danej dobe vedúci kancelárie v Slovenskej národnej rade. Po ukončení školy odmietla ponuku od Slovenskej akadémii vied (SAV), pretože dopredu bolo zadefinované, že aké budú závery prieskumov. Nakoniec sa zamestnala v Československom ústave práce a po roku prijala ponuku od Fedora Gála, aby sa pridala do jeho prognostickej skupiny, ktorá sa venovala budúcemu vývoju spoločnosti v oblasti práce. Práve po Nežnej revolúcii mala Zora Butorová veľký vplyv na slovenskú vedu, keďže sa angažovala na pripravovaných zmenách v SAV-ke. Spoluzaložila Inštitút pre verejné otázky, v ktorom pôsobí dodnes.
Ján Budaj
Slovenský politik, bývalý minister životného prostredia, no predovšetkým jeden z vedúcich predstaviteľov Nežnej revolúcie a významný disident.
Ján Budaj sa narodil 10. februára 1952 v Bratislave, vyrastal v dobe totality, ktorej propaganda výrazne zasahovala do každodenného života. Už ako mladý človek túžil po slobode. Po skončení strednej školy sa preto spolu so svojim spolužiakom pokúsil opustiť Československo a prekročiť železnú oponu. Útek bol neúspešný. Následne bol častokrát vypočúvaný, väznený a sledovaný orgánmi komunistickej Štátnej bezpečnosti – stal sa nepriateľom totalitného režimu. Aj napriek tomu sa mu podarilo študovať matematiku a fyziku na univerzite v Trnave. Vo štvrtom ročníku štúdia bol Budaj vylúčený z politických dôvodov a od roku 1976 pracoval ako kurič a pomocný pracovník v rôznych podnikoch.
Budaj má blízky vzťah ku kultúre, umeniu a divadlu. Je zakladateľom niekoľkých umeleckých skupín ako Degenerovaná generácia (DG) a spoluzakladateľom (s disidentmi Tomášom Petřivým a Vladimírom Archlebom) Dočasnej spoločnosti intenzívneho prežívania (DSIP). Na prelome 70. a 80. rokov „pohoršovala“ bratislavskú normalizovanú spoločnosť organizovaním rôznych akcií (väčšinou nelegálnych) a vydávaním samizdatov – Bratislava/nahlas. Poukazovali na kultúrnu obmedzenosť, otvorene kritizovali stav životného prostredia a vtedajší režim. Ich najznámejšou akciou bol „Týždeň fiktívnej kultúry“, počas ktorej pozývali ľudí na koncert Boba Dylana, švédskej skupiny ABBA, výstavu Salvatora Dalího, či René Magritta.
V novembri 1989 sa stal jednou z hlavných tvárí Nežnej revolúcie. Na Námestí SNP v Bratislave vystupoval ako rečník a moderátor mítingov, kde davu dodával odvahu a vieru, že zmena je možná. Bol spoluzakladateľom a neskôr predsedom hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN), ktoré zohralo kľúčovú úlohu pri páde komunistického režimu na Slovensku.
Po revolúcii zostal v politike. Aktívne sa angažoval v politických stranách, viackrát bol zvolený za poslanca najskôr SNR, neskôr NRSR (za VPN, Slovenskú demokratickú koalíciu a OĽaNO). V rodnej Bratislave pôsobil ako poslanec mestského zastupiteľstva, v roku 2010 kandidoval za primátora. Aktívne sa venoval témam životného prostredia – v parlamente stál pri zrode výboru pre životné prostredie a neskôr sa stal ministrom životného prostredia vo vláde Igora Matoviča a Eduarda Hegera.
Ján Budaj patrí medzi osobnosti, ktoré v časoch keď bolo nebezpečné hovoriť pravdu a sloboda bola len snom, dokázali stáť za svojimi hodnotami v nádeji pre lepšiu budúcnosť nás všetkých.
Silvester Krčméry
Silvester Krčméry na začiatok možno obyčajný muž, ktorý žil každodenný život ako každý iný. V tajnosti však to bol človek, ktorý si toho zažil veľa. Vo svojom vnútri nosil fyzické ale aj psychické jazvy z väzenia, ktoré ho prenasledovali celý život. Aj napriek tejto skúsenosti, ktorú mu režim spôsobil mal Silvester Krčméry vnútorný pokoj. Ten pokoj mu prinášala viera, ktorá ho sprevádzala celý život a on ako kresťan, ktorý vieru žil sa o ňu delil v tajnosti v maličkých spoločenstvách s ostatnými, ktoré zakladal spolu s Vladimírom Juklom po celom Slovensku. Toto je príbeh Silvestra Krčméryho.
Silvester Krčméry sa narodil do veriacej rodiny otca riaditeľa elektrární a mamy úradníčky dňa 5. augusta 1924 v Trnave. Jeho rodina takisto pochádzala z Trnavy. Väčšinu detstva a mladosti prežil v Banskej Bystrici. Kvôli otcovej práci sa museli presťahovať do Bratislavy. V rodine platili aj určité zásady, ktoré ovplyvnili aj jeho neskorší život. Pravda nadovšetko. Raz keď jedno dieťa zaklamalo otec ho chcel vyhodiť z domu lenže po naliehaní súrodencov ho nevyhodil. Nerieš čo si myslia ostatní. Otec povedal dcére, že pôjde po ulici s obráteným kabátom nebude riešiť názory ostatných lebo dôležitý je hlavne vlastný rozum. Učili sa pomoci druhým. Darčeky, ktoré dostali niektoré darovali do saleziánskych sirotincov. Už v mladosti bol Silvester Krčméry aktívny v Zväze kresťanských skautov. Spolu so svojimi súrodencami boli vedení k tomu, aby svoje talenty využívali naplno. Napr. začal pestovať reďkovky, vydávať maličké fotoalbumy, učil sa jazyky, ktoré sa učil hlavne počas toho ako sa postil, venoval sa aj charitatívnej činnosti, mal zbierku motýľov atď. Raz si do denníka zapísal ani deň bez čiarky. Silvester bol aj počas stredoškolského života veľmi aktívny v Cirkvi. Dokonca túžil aj po kňažskom povolaní no po rozhovore s otcom a kňazom mu to vyhovorili.
Po začiatku druhej svetovej vojny sa Silvester staval kriticky voči ľudáckemu režimu, nebol pre neho kresťanský. Už aktívne sa zapájal do pomoci Židom. Počas vysokoškolského života na medicíne sa mal možnosť stretnúť s chorvátskym kňazom Tomislavom Kolakovičom, ktorý chcel obrátiť Rusko pomocou malých laických apoštolských apoštolátov a o fatimskom obrátení Ruska. Silvestra táto myšlienka nadchla. Kolakovič organizoval aj vysokoškolské stretnutia mládeže. Silvester Krčméry spolu so svojim priateľom matematikom Vladimírom Juklom sa zapojili do povstania. Pomáhali partizánom nosiť zásoby a boli pre nich duchovnou podporou. Vladimír Jukl spomína, že raz ich prichytili Nemci, ktorí ich na druhý deň mali zastreliť, neskôr ich prepustili, ale v diaľke už len počuli streľbu na ostatných zajatcov.
Po vojne vyštudoval medicínu a počas štúdia skúmal malomocenstvo, ktoré chcel odstrániť. Študoval v krátkom čase v Paríži a dokonca aj v Maroku. Počas štúdia spolu s Juklom organizovali evanjelizáciu študentov. Štb ich po prvýkrát zatkla v roku 1946 po tom ako chceli zatknúť Kolakoviča, neskôr sa udal no v tej dobe bol ešte režim demokratický a neskôr bol prepustený. Počas základnej vojenskej služby zatknutý. Najprv mu bolo povedané, že potrebujú lekára, potom mu bolo povedané, že je v rukách štátnej bezpečnosti a nemusí sa ničoho báť. Silvester sa začal smiať. Bol unesený a zatknutý v roku 1951. Tri roky strávil vo vyšetrovacej väzbe, kde nič nepovedal. Keď nerozprávala štb tak rozprával on. Napr. hovoril počas vypočúvania o počasí. Vo vyšetrovacej väzbe bol vystavený fyzickému a psychickému mučeniu. Mlátili mu hlavu o stenu dovtedy dokým neomdlel, nechali ho stáť päťdesiat hodín. Dopúšťali sa aj brainwashingu- zlomenie osobnosti človeka. Zatvorili ho do samotky, kde strávil niekoľko mesiacov. Silvester si v samotke opakoval celé Jánovo evanjelium po rusky, modlil sa, spieval chvály. Po troch rokoch sa k ničomu nepriznal bol 24. júna v roku 1954 na Vojenskom súde v Trenčíne odsúdený za vlastizradu na 14 rokov väzenia. Odsedel si z toho 10. S Vladimírom Juklom mali šťastie, pretože potom čo Stalin zomrel dostali menšie tresty. Silvester vnímal väzenie ako skúšku vo svojom duchovnom živote. Dokonca sa bránil aj prepusteniu z väzenia lebo si myslel, že keď ho prepustia že Štb vyhrá. V roku 1964 po amnestii bol Silvester doslova odvlečení z väzenia na slobodu.
Po prepustení z väzenia po tom čo videli, že aktivity cirkvi sa zastavili a nikam neposúvali hlavne medzi mladými, začali na vysokých školách organizovať tajné stretnutia s kresťanskou témou. Chodili na duchovné obnovy, túry, organizovali krúžky, vydávali samizdaty, pašovali náboženskú literatúru do Ruska. Preto v roku 1974 založili Spoločenstvo Fatima inšpirované práve prorockou Fatimskou predzvesťou od Panny Márie o obrátení Ruska. Tieto spoločenstvá vznikali v malých skupinkách po celom Slovensku. Bola to sieť, ktorá šírila kresťanskú vieru prostredníctvom bytových omší, samizdatov, tajných vysvätení kňazov atď.
Silvester sa stretol s mnohými kňazmi, pašoval literatúru, zbieral podpisy sa väznených kňazov. Jedným veľkým dôležitým priateľstvom bolo s pápežom Jánom Pavlom II. Dokonca jedna rehoľná setra spomínala Silvestrovi, že na každej súkromnej svätej omši naňho pápež myslí. Silvester Krčméry, Vladímír Jukl a biskup Ján Chryzostom Korec sa stali generálmi tajnej cirkvi.
V 80. rokoch rozvinuli činnosť Laického hnutia, ktoré bolo základom pre neskoršie Hnutie kresťanských rodín na Slovensku, Hnutie kresťanských spoločenstiev mládeže a eRko – Hnutie kresťanských spoločenstiev detí. Všetka činnosť tajnej cirkvi vyvrcholila 25. marca v roku 1988 na pokojnej demonštrácii za náboženské a občianske práva. Tajná cirkev ukončila svoju činnosť po Nežnej revolúcii. Neskôr sa po revolúcii sa Silvester podieľal na formovaní spoločenstva Fatima a svoje skúsenosti odovzdával mladým. Dostal vyznamenanie od Jána Pavla II., po smrti dostal vyznamenanie Rádu Ľudovíta Štúra I. triedy. Zomrel v roku 2013.
Príbeh Silvestra Krčméryho je jasným príkladom živej viery, odvahy, ale hlavne túžby niečo zmeniť aj napriek nepriazni osudu.
Ján Chryzostom Korec
Jedna z ďalších ikon občianskeho aktivizmu minulého režimu. Ján Chryzostom Korec bol nitriansky emeritný biskup, ktorý ale nemohol vykonávať biskupskú službu verejne. V roku 1950, kedy sa likvidovali kláštory a rehole na Slovensku, bol spolu s ostatnými predstaviteľmi cirkvi vzatý do vyšetrovacej väzby. V rovnaký rok bol donútený odísť do civilného života, v ktorom pracoval ako robotník. Je síce pravda, že v Rožňave bol tajne vysvätený za kňaza, neskôr aj za biskupa, no žil v strachu a očakával, že si ho vezme Štátna bezpečnosť – prevažne z dôvodu, že šíril kresťanské ideí medzi študentmi, ale aj laickou verejnosťou. V roku 1960 bol za šírenie náboženských hodnôt medzi študentstvom odsúdený za vlastizradu a poslaný do väzenie, kde prebýval v neľudských podmienkach, čo sa neskôr ukázalo na jeho zdraví. Prepustili ho v roku 1968 a napriek zhoršenému zdravotnému stavu sa naďalej zapájal do občianskeho a primárne náboženského života, aby ďalej poukazoval na duchovné hodnoty, ktoré vyznával aj on. Kvôli zlému zdravotnému stavu bol od roku 1982 do roku 1990 na invalidnom dôchodku. Aj keď ho pravidelne sledovala Štátna bezpečnosť, nebol na tom zdravotne najlepšie, pravidelne sa stretával s mladšou generáciou, rehoľníkmi a náboženskými aktivistami a pomedzi to aj prispieval literárnou činnosťou.
Po jeho kritickom písomnom vyjadrení na adresu zverejneného seriálu Kríž v osídlach moci, ktorý bol zakončený besedou O klerikalizme a klérofašizme na Slovensku, chodil znova na pravidelné vypočúvania. Ján Chryzostom Korec počas komunistickej totality vysvetil viac ako 120 kňazov. Po Nežnej revolúcii bol v roku 1990 vymenovaný pápežom Jánom Pavlom 2. za nitrianského sídelného biskupa, a zároveň bol prvým predstaviteľom slovenskej cirkevnej provincie, ktorý sa stal členom kardinálskeho kolégia.
Ján Chryzostom Korec sa ale postaral aj o kontroverzie, hlavne po páde komunistickej totality. Medzi najznámejšie patrí odhalenie pamätnej tabule Jozefa Tisa v Bánovciach nad Bebravou. Korec pravidelne obhajoval a oceňoval štýl politiky autoritatívneho prezidenta Slovenského štátu, aj keď v roku 1987 podpísal vyhlásenie, v ktorom odsúdili deportáciu židov a žiadali o odpustenie. Kritika na adresu Korca sa uvalila, okrem obhajovania Tisa, aj kvôli prílišnému paktovaniu a zbližovaniu sa s Vladimírom Mečiarom a neskôr aj s Robertom Ficom. Za jeho kroky a verejné vystupovanie zverejnil v roku 2007 kritický článok Vladimír Palko, ktorý ale dnes taktiež pôsobí ako predĺžená ruka prokremeľskej propagandy.
