Neexistuje azda lepšie vyobrazenie fungovania štátu ako jeho mestá. Mestá sú v mnohých krajinách hnacou silou spoločnosti a zároveň výkladnou skriňou štátu. Z ich podoby možno vyčítať veľa – ekonomický stav, sociálne rozpoloženie, priority vlády, úroveň infraštruktúry či kvalitu verejného priestoru. Podľa OSN žije v mestách už viac než 58 % svetovej populácie a v Európe dokonca približne 75 %. Mestá sa tak stali dominantnou formou osídlenia a prirodzeným prostredím pre väčšinu ľudí.
Netreba však zabúdať, že mestá tvoria predovšetkým ich obyvatelia. Tak ako štát odráža svojich občanov, aj mestá sú odrazom spoločnosti, ktorá ich vytvára. Na Slovensku žije v mestách asi 54 % populácie, no kvalita života sa v nich výrazne líši: vysoké ceny bývania, každodenné zápchy, nedostatok parkov, obmedzenia v doprave či nízke investície do kultúry a verejného priestoru.
Spojené štáty americké USA sú ukážkou krajiny s výrazne kapitalistickým prístupom k rozvoju miest. Typickým znakom je downtown, kde sa v približne 2 – 3 % celkovej rozlohy mesta nachádza nepomerne veľké množstvo ekonomických aktivít a pracovných miest (cca 25 %). Na takejto malej rozlohe sa generuje 17 % mestských daňových príjmov, 11 % všetkých maloobchodných tržieb, 32 % hotelových izieb a 35 % ubytovacích služieb. Vo väčších metropolách je downtown obklopený zónou strednej zástavby, no väčšina Američanov žije v rozsiahlych prímestských štvrtiach – suburbiach. Odhaduje sa, že viac než polovica obyvateľov USA býva v rodinných domoch mimo centra miest. Extrémny príklad suburbanizácie predstavuje Los Angeles, ktorého predmestia siahajú desiatky kilometrov od centra. Naopak, New York ukazuje alternatívu s vysokou hustotou a kvalitnou verejnou dopravou – metro so 470 stanicami patrí k najrozsiahlejším na svete. Americké mestá sú typické funkčnou segregáciou – bývanie, práca a služby sú často od seba oddelené. Tento prístup odráža filozofiu krajiny: dôraz na individuálnu slobodu, veľkosť územia a trhové sily, ktoré určujú podobu urbanizmu viac než centrálne plánovanie.
Čína Čínske mestá sa vyvíjali úplne inak. Väčšina z nich má polycentrickú štruktúru, kde namiesto jedného downtownu existuje viacero ekonomických centier. Typickou formou bývania sú obytné komplexy – uzavreté obytné štvrte s vlastnou infraštruktúrou a službami. V mestách ako Šanghaj (24 miliónov obyvateľov) či Šen-čen (súčasť najväčšej aglomerácie sveta, kde žije vyše 90 miliónov ľudí) dominujú výškové bytové domy. Hustota obyvateľstva v Šanghaji dosahuje v priemere 3 800 obyv./km², no v centrálnych častiach presahuje 20 000 obyv./km². Čínska urbanizácia sa vyznačuje: – centrálnym plánovaním – výstavba je riadená štátom, – dlhodobou stratégiou – najprv infraštruktúra, potom bývanie, – výraznými investíciami do MHD a infraštruktúry. Len Pekinské metro má dnes viac ako 800 km tratí a viac než 500 staníc, čím je najrozsiahlejšie na svete. Na druhej strane však čínske mestá čelia problémom ako znečistenie ovzdušia, vysoké ceny bytov či monotónnosť prostredia.
Slovensko a Bratislava Keď sa zmiešajú negatívne prvky amerického individualizmu a čínskeho centralizmu, dostaneme obraz pripomínajúci slovenské mestá najmä Bratislavu. Panelové sídliská pripomínajú čínske obytné komplexy, zatiaľ čo štvorprúdové cesty prechádzajúce historickým centrom evokujú americký dôraz na automobilovú dopravu. Bratislava má dnes približne 475 000 obyvateľov (v širšej aglomerácii asi 650–700 tisíc) a denne do nej dochádza 150 000 až 200 000 ľudí. Podiel verejnej dopravy na preprave obyvateľov sa odhaduje na okolo 30 %, zatiaľ čo v Prahe či Viedni presahuje 50 %. Okolie Bratislavy sa rýchlo zapĺňa suburbanizačnými zónami rodinných domov – v mnohých obciach sa počet obyvateľov za posledných 20 rokov zdvojnásobil. Mesto aj samosprávy sú však podfinancované, čo komplikuje investície do infraštruktúry, verejných priestorov či kultúry. Napriek tomu má Bratislava svoje silné stránky: kompaktné historické jadro, množstvo zelene a parkov, ako aj pomerne úspešnú snahu o začlenenie moderných projektov do mestského prostredia.
Zhodnotenie Mestá nie sú len priestorom, kde žijeme ale sú zrkadlom spoločnosti. Odhaľujú, ako si vážime verejný priestor, ako pristupujeme k plánovaniu a či sa vieme pozerať dopredu. Bratislava môže pôsobiť ako zmes rôznych svetov: mrakodrapy pre bohatých, paneláky pre strednú vrstvu, suburby pre individualistov a chátrajúce štátne budovy ako symbol neschopnosti štátu. Ak však chceme, aby naše mestá skutočne odrážali spoločnosť, akú si prajeme, musíme sa ako spoločnosť zmeniť – v zodpovednosti, plánovaní, aj v úcte k verejnému priestoru.
