Svätá stolica je po mnohých storočiach stále prítomný účastník na globálnej politickej scéne. Má unikátne inštitucionálne postavenie, právne postavenie a zosobňuje práve Katolícku cirkev na čele s lídrom – pápežom, ktorý ma vďaka svojmu postaveniu prístup do globálnej politiky. V priebehu histórie ľudstva sa postavenie Svätej stolice menilo a formovalo, avšak stále zohrávala signifikantnú úlohu v medzinárodných vzťahoch, od obdobia Karolínskej dynastie v stredovekom Francúzsku, bojov o investitúru (1075-1122) a politický vplyv, Avignonské zajatie pápežov (1309-1378), až po súčasnú zvrchovanú suverénnu úlohu na geopolitickej scéne. V niektorých ohľadoch skutočne vidíme, že Svätá stolica a pápež dnes zohrávajú ešte širšiu úlohu v medzinárodných vzťahoch ako v minulosti. Potvrdenie právneho postavenia pápeža na globálnej scéne a intenzita mediálneho zamerania sa na globálnu úlohu pápežstva posilnili význam tohto aktéra aj v súčasnosti.
Je faktom, že Svätá stolica je neteritoriálny, suverénny hráč v svetovej diplomacii. Svätá stolica je ako právnická, morálna osoba subjektom medzinárodného práva, a to ako najvyšší reprezentatívny orgán Katolíckej cirkvi na svete a ako držiteľka suverenity štátu Vatikán. Bežní ľudia a laici môžu mať skreslenú a nesprávnu predstavu o tom, aká je reálna úloha pápeža v tejto oblasti a ako vystupuje ako aktér na medzinárodnej scéne.
Sú rôzne domnienky o tom, že pápež vedie mikroštát – Vatikán, a to predpokladá aj jeho úlohu a postavenie. Je zároveň nesprávne interpretovať pápežské veľvyslanecké zastúpenia vo svete ako „vatikánske.“ Súčasne má 184 krajín sveta nadviazané diplomatické vzťahy práve so Svätou stolicou. Vatikánsky mestský štát sa ako taký síce zúčastňuje niektorých obmedzených medzinárodných inštitucionálnych dohôd, ako je Medzinárodná poštová únia. No napriek tomu pápež nekoná prostredníctvom formálnych diplomatických kanálov ako vládca Vatikánskeho mestského štátu (hoci ním je). Koná ako stelesnenie Svätej stolice ako najvyšší predstaviteľ Katolíckej cirkvi. Toto postavenie má dlhú a zložitú históriu, preto sa bližšie pozrieme do neďalekej minulosti.
V roku 1929 došlo k podpísaniu Lateránskych dohôd medzi Benitom Mussolinim a pápežom Piom XI.. V minulosti pápeži vládli tzv. pápežským štátom, ktorými sa svetská moc Cirkvi rozširovala takmer v celom strednom Taliansku. Tieto územia Cirkev definitívne stratila v rokoch 1860-1929 v dôsledku procesov zjednocovania Talianska, ale aj konsolidácií talianskeho štátu. Začalo to už v roku 1870, keď bolo Taliansko aj s Rímom definitívne zjednotené a začali spory o pápežský štát. Od tohto roku sa traja pápeži považujú za „väzňov Vatikánu,“ pričom nikdy neopustili Apoštolský palác, aby demonštrovali svoju vôľu nevzdať sa tohto územia. Tento spor bol vyriešený vyššie spomínanou dohodou z roku 1929 medzi pápežom Piom XI. a Ducem, kde bolo 113 akrov Ríma odovzdaných ako územie pod vedením pápeža. Konkrétne Taliansko formálne uznalo, že Svätá stolica má „plné vlastníctvo, výlučnú a absolútnu moc a zvrchovanú jurisdikciu nad Vatikánom.“ V tom čase a aj neskôr panuje chápanie, že územná celistvosť a právna autonómia Vatikánu existujú ako logistické a geografické garanty integrity a autonómie samotnej Svätej stolice. Vláda nad mikroštátom v Ríme nie je však zdrojom právneho a diplomatického postavenia pápeža. Vláda nad týmto mikroštátom je však nevyhnutnou podmienkou pre zachovanie tohto právneho a diplomatického postavenia. Pápež je „právnym aktérom“ v medzinárodných vzťahoch ako stelesnenie vedenia Katolíckej cirkvi. Vatikán bol vytvorený preto, aby sa zabezpečilo to, že pápežovo postavenie nikdy nebude ohrozené tým, že bude musieť žiť a „vládnuť“ pod vplyvom a nadvládou iného štátu.
Treba si uvedomiť, že pápež a jeho politická aktivita sú dôležité a významné kvôli jednoduchému faktu, vedie Cirkev, ktorá je v podstate prítomná po celom svete. Ako kedysi uviedlo americké veľvyslanectvo pri Svätej stolici v správe pre prezidenta G. W. Busha: „Vatikán je jedným z mála suverénnych subjektov, ktoré majú prítomnosť a dosah prakticky v každej krajine sveta.“ Čo v terminológii diplomacie znamená, že majú záujmy takmer všade, ale aj inštitucionálnu prítomnosť a zdroje prakticky v každom politickom kontexte, aký si vieme predstaviť.
Politika Svätej stolice
Politiku Svätej stolice nazývame aj „mäkkou silou.“ Pre objasnenie, „tvrdá sila“ je výraz, ktorý označuje silu, ktorá je založená na tradičných mierach „vojenskej a ekonomickej moci“ a niekedy sa uplatňuje prostredníctvom návnad alebo hrozieb. „Mäkká sila“ však spočíva na schopnosti formovať preferencie iných. Táto „mäkká sila“ zahŕňa prinútenie ostatných, aby chceli výsledky, ktoré chcete, tým, že diskutujete, ale nenútite. Je to schopnosť priťahovať tým, ako interpretujete vaše záumy a príťažlivosť často vedie k súhlasu. Dobrým príkladom je pápež František. Hoci si vždy dával pozor, aby svoje názory a názory Cirkvi vyjadroval skôr morálne ako politicky, vytrvalo sa zapájal a v dôsledku toho sa aj Cirkev, ktorú viedol zapájala do globálnych politických debát o komplexných otázkach, od klimatických zmien, cez migráciu, až po úlohu rodiny a definície ekonomickej spravodlivosti a nespravodlivosti.
Diplomacia Svätej stolice
Štáty, ktorých je dnes 184, posielajú veľvyslancov do Ríma, aby formálne zastupovali ich záujmy pred pápežom Katolíckej cirkvi ako aj Rímskou kúriou. Pápež posiela svojich vlastných diplomatických zástupcov, bežne známych ako nunciovia, do hlavných miest vo všetkých kútoch sveta. Títo nunciovia zohrávajú ceremoniálnu úlohu vedúceho miestneho diplomatického zboru. Na druhej strane sú veľvyslanci pri Svätej stolici podobne akreditovanými členmi diplomatického zboru, ktorí vo všeobecnosti pracujú z
veľvyslanectiev v Ríme, bývajú v oficiálnych veľvyslaneckých rezidenciách a pravidelne pracujú s členmi kuriálnej sekcie pre vzťahy so štátmi v Štátnom sekretariáte vo
Vatikáne.
V dejinách existuje mnoho prípadov, kedy pápeži využili svoje unikátne postavenie na zasahovanie a riešenie mnohých konfliktov. Pápeži skutočne využili jedinečný prístup, ktorý im ich diplomatický status poskytuje, aby ovplyvnili svetové záležitosti svojím preferovaným smerom.
Jedným príkladom bola úloha Svätej stolice pri udelení formálnych diplomatických vzťahov v roku 1992 odtrhnutým juhoslovanským republikám Chorvátsko a Slovinsko. Nemecko a potom zvyšok Európskej únie tesne nasledovali príklad Svätej stolice. Rozhodnutie pápeža Jána Pavla II. uznať Slovinsko a Chorvátsko a diplomatická úloha, ktorú zohral jeho „minister zahraničných vecí,“ arcibiskup Jean-Louis Tauran, pri uznaní a legitimizácii nezávislosti dvoch prevažne katolíckych prvkov Juhoslávie boli v tom čase významnými politickými faktormi. Francúzsky prezident Francois Mitterrand napríklad arcibiskupovi Tauranovi osobne povedal, že formálne diplomatické uznanie nezávislého Chorvátska a Slovinska Svätou stolicou bolo priamo zodpovedné za rozpad Juhoslovanskej federácie. Je zaujímavé poznamenať, že nešlo o prípad, keď by Svätá stolica konala ako nejaký nezaujatý arbiter politických procesov a štruktúr. Naopak, Celestine Migliore, vtedajší námestník Svätej stolice pre vzťahy so štátmi, uznal, že záujem Svätej stolice o nezávislosť Slovinska a Chorvátska bol založený aj na skutočnosti, že obyvateľstvo týchto dvoch juhoslovanských republik bolo prevažne rímskokatolícke. Migliore vyhlásil, že je „normálne, že Svätá stolica zasahuje v prípadoch, keď sú dotknuté záujmy katolíckych štátov,“ a pripustil, že „záujem o katolícke komunity zo strany Svätej stolice je prirodzený.“
Svätá stolica a OSN
Svätá stolica má v OSN status Stáleho pozorovateľa pri OSN. Jeden z dvoch takto určených, čo znamená, že Svätá stolica „dostala stálu pozvánku zúčastniť sa ako pozorovateľ na zasadnutiach a práci Valného zhromaždenia a udržiavať si stálu pozorovateľskú misiu v ústredí.“ Opäť je dôležité zdôrazniť, že subjektom, ktorý má tento štatút pozorovateľa, je Svätá stolica (cirkevné vedenie Rímskokatolíckej cirkvi stelesnené v Najvyššom pápežovi) a nie územný mikroštát Vatikán. Táto definičná záležitosť bola mimochodom podrobne prediskutovaná v čase, keď bola Svätá stolica prijatá do OSN v 1964. Obe strany sa zhodli, že udelenie štatútu pozorovateľa Vatikánu by viedlo k prílišnému dôrazu na obmedzené záležitosti týkajúce sa územnej zvrchovanosti. Prijatie Svätej stolice by na druhej strane jasne ukázalo, že Katolícka cirkev ako taká je vítaná, aby ponúkla svoje názory a rozšírila svoj vplyv na celú škálu politických, sociálnych a ekonomických problémov, ktorým čelí ľudstvo. Formálne, byť „stálym pozorovateľom“ v OSN znamená, že Svätá stolica má priznané „práva a výsady účasti a práce Valného zhromaždenia a medzinárodných konferencií zvolaných pod záštitou Zhromaždenia alebo iných orgánov OSN, ako aj konferencií Organizácie Spojených národov.“ To, že ide o „výsadu,“ ktorá nie je udelená iným náboženským orgánom alebo iným náboženským, alebo sekulárnym mimovládnym organizáciám, je dôkazom významného postavenia Svätej stolice na svetovej geopolitickej scéne.
Hoci Svätá stolica nemôže hlasovať na zasadnutiach Valného zhromaždenia, jej zástupcovia sa môžu zúčastňovať na diskusiách, ich vystúpenia sa môžu zahrnúť do oficiálnych záznamov z rokovaní a byť spoluautorom rezolúcií, „ktoré sa odvolávajú na Svätú stolicu.“ Signifikantný rozdiel v postavení a význame Svätej stolice a iných subjektov s neteritoriálnymi záujmami môžeme pozorovať v skutočnosti, že Svätá stolica je vítaná ako plnohodnotný členský „štát“ na konferenciách sponzorovaných OSN, kde sa v skutočnosti koná veľká časť najvýznamnejšej práce OSN v súčasnej dobe. Pápežove delegácie majú plný prístup k programom a správam konferencií a vykonávajú plné hlasovacie práva v kontexte konaní, ktoré sa často snažia fungovať na základe globálneho konsenzu.
Zástupca Svätej stolice pri OSN
Zdroj: https://www.vaticannews.va/sk/vatikan/news/2025-04/svata-stolica-v-osn-nova-paradigma-pre-krajiny-so-strednymi-pri.html
Globálna a lokálna úloha a vplyv Svätej stolice
Pápež je okrem vedenia globálneho diplomatického zboru a Rímskej kúrie
aj nesporným lídrom náboženskej spoločnosti, ktorá má viac ako miliardu členov a
je prítomná prakticky v každom kúte sveta – 17.4% svetovej populácie (rok 2023). Toto globálne spoločenstvo je v špecifických národných kontextoch vedené a riadené katolíckymi biskupmi, ktorí sú sami členmi globálneho „katolíckeho“ episkopátu pod vedením pápeža. V praxi to znamená, že prepojenie Svätej stolice s miestnymi biskupmi predstavuje ďalšiu cestu k účasti na vzťahoch medzi štátmi. Tieto miestne hierarchie môžu byť niekedy pomerne významnými aktérmi v domácich politických procesoch daných štátov. A čo sa týka každodenného „riadenia“ Cirkvi, úloha miestnych biskupov a/alebo národných biskupských konferencií je často výrazne formovaná pákami autority, ktoré má Vatikán.
Dobrým príkladom môže byť úloha Jána Pavla II. a pád komunizmu v jeho rodnom Poľsku a východnej Európe.
Ján Pavol II. formoval významnú úlohu poľských biskupov v prechode k demokracii v Poľsku. V súčasnosti je už samozrejmosťou tvrdiť, že katolícka cirkev zohrala významnú úlohu pri zrýchlení pádu komunizmu v Poľsku, alebo prinajmenšom pri poskytovaní kľúčovej inštitucionálnej a spoločenskej podpory odborovým zväzom a aktivistom, verejným intelektuálom, ktorí skutočne uskutočnili revolúciu. Katolícka cirkev bola po stáročia ústredným hráčom v poľskej spoločnosti a politike a jej úloha pri udržiavaní relatívne voľného priestoru, v ktorom mohla autentická poľská národná identita odolať imperiálnemu útlaku sovietskeho komunizmu. Ale skutočnosť, že kardináli v októbri 1978 zvolili na stolec svätého Petra živé stelesnenie tejto národnej identity, bola kľúčovým faktorom v tom, ako Cirkev pristupovala ku komunizmu – z Varšavy, ako aj z Ríma – a ako si Cirkev
predstavovala geopolitický status Poľska (a zvyšku stredovýchodnej Európy) po tom, čo
sa zbavili ideologických rozdielov na európskom kontinente. Pápež Ján Pavol II. využil všetky páky svojho globálneho postavenia na podporu revolučných udalostí, ktoré sa odohrávali v jeho vlasti.
A jednou z týchto pák boli samozrejme diplomatické vzťahy, ktoré mohol pápež nadviazať s významnými štátnymi aktérmi, ako bola Reaganova administratíva v USA. Zároveň však pápež Ján Pavol II. uplatňoval aj moc pápežstva a ovplyvňoval udalosti v stredovýchodnej Európe prostredníctvom svojho vedenia samotnej poľskej katolíckej hierarchie. Zostal hlboko a neustále zapojený do cirkevných záležitostí svojej domovskej cirkvi; vymenoval svojho nástupcu – krakovského arcibiskupa a rovnako podnikal kroky, aby premenil relatívny zmierlivý postoj svojho predchodcu k východnej politike na víziu skutočnej revolúcie v komunistických štátoch Európy, tak aj svojich bratov biskupov v Poľsku prinútil k otvorenejšiemu a nekompromisnejšiemu prijatiu možnosti skutočnej a trvalej zmeny.
V priebehu približne 25 historických rokov – od založenia Solidarity v roku 1980 až po vstup Poľska do Európskej únie v roku 2004 bol politický hlas Katolíckej cirkvi v Poľsku zosilnený hlasom, ktorý držal ich líder pri Svätej stolici, a tiež, v podstatnom zmysle, dostal konkrétny tvar vďaka jeho nekompromisnej vízii zmeny. A týmto spôsobom jeho vlastnú úlohu v týchto udalostiach v európskych dejinách formovalo nielen mimoriadne využitie pápežskej diplomacie a „mäkkej sily“ pápežom Jánom Pavlom II., ale aj jeho vzťah s vedúcou štruktúrou Cirkvi „v teréne“ v Poľsku.
Pápež Ján Pavol II. a Gorbačov 1.12.1989
Zdroj: https://www.vaticannews.va/en/world/news/2022-08/gorbachev-and-john-paul-ii-key-players-in-bringing-about-peace.html
Medzinárodný dialóg a úloha Svätej stolice v súčasnosti
Svätá stolica udržiava medzinárodné styky so všetkými 184 štátmi na veľmi vysokej úrovni. V roku 2014 sa stala Svätá stolica napríklad neutrálnym sprostredkovateľom rokovaní medzi USA a Kubou, kde sa Barack Obama po nástupe k moci v roku 2009 snažil obnoviť vzájomné vzťahy. V tomto roku hostil Vatikán tajné rozhovory medzi zástupcami oboch krajín a pápež František udržiaval pravidelnú komunikáciu s lídrami. Došlo k výmenám väzňov a lepším vzťahom medzi krajinami. Pápež bol rešpektovaný ako dôveryhodný sprostredkovateľ. V decembri 2014 oznámili prezident Obama a Raúl Castro začiatok normalizácie vzťahov po vyše 50-tich rokoch, zrušili sa niektoré cestovné obmedzenia a obnovili diplomatické misie.
Pápež František sa vo svojom pontifikáte sústredil na komplexné problémy ľudstva, ako napr. klimatická zmena, vojna na Ukrajine, migrácia, či chudoba, kde Cirkev aktívne podporovala diskusie ohľadom možných riešení.
Pápež František a americký prezident Barack Obama
Zdroj: https://www.ceskenoviny.cz/fotogalerie/?id=1606
Po smrti pápeža Františka 21. 4. 2025, bol 8. 5. 2025 zvolený za pápeža Robert Francis Prevost s menom Lev XIV.. Meno zvolené novým pápežom jasne naznačuje, že chce pokračovať v aktívnej angažovanosti Svätej stolice v medzinárodných vzťahoch a konfliktoch. Pápež Lev XIV. sa počas svojho pontifikátu už stihol vyjadriť k problémom medzinárodnej politiky: „Svätá stolica je pripravená slúžiť ako neutrálna pôda pre rokovania medzi Ruskom a Ukrajinou, ako aj pre ostatné globálne konflikty.“ Zároveň obvinil Rusko z modernej formy imperializmu a označil ho za agresora na Ukrajine. V súčasnosti môžeme len predpokladať, aké budú jeho nasledujúce kroky, ale je nutné porozumieť tomu, že napriek rôznym kritikom, jeho postavenie môže stále v geopolitike zohrať dôležitú a nečakanú úlohu.
Súčasný pápež Lev XIV.
Zdroj: https://www.vaticannews.va/sk/papez/news/2025-05/kratky-zivotopis-leva-xiv.html
ZDROJE:
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD. „Postavenie Apoštolskej stolice v medzinárodnom práve.“ Tribunál 1/2005.
