12. a 19. júna sa vo Francúzsku uskutočnili voľby do Národného zhromaždenia (Assemblée Nationale) – dolnej komory parlamentu. V dvoch termínoch sa konali preto, lebo vo Francúzsku sa uplatňuje dvojkolový systém – podobný, ako poznáme u nás v prezidentských voľbách (do druhého kola postupujú dvaja kandidáti s najvyšším počtom hlasov), akurát tu takýto súboj prebieha v 577 volebných obvodoch po celej krajine vrátane zámorských území. Ďalším špecifikom francúzskych parlamentných volieb je to, že sa odohrávajú prakticky hneď po voľbách prezidentských, a teda sú pre novú hlavu štátu akýmsi testom, ktorý určí podobu jeho vládnutia.
A zdá sa, že Emmanuel Macron v tomto teste neobstál. Koalícia Spolu (Ensemble) síce obdržala najviac voličských hlasov aj poslaneckých mandátov (245), avšak to je číslo stále dosť vzdialené od absolútnej väčšiny (289). Znamená to koniec pohodlného vládnutia, ktoré si užíval vo svojim prvom volebnom období. Komentátori vidia ako dôvod tohto Pyrrhovo víťazstva slabú angažovanosť prezidenta vo voľbách, ako aj fakt, že nedokázal presvedčiť voličov z nižších sociálnych vrstiev.
Extrémna pravica aj ľavica posilnila
Úspech naopak oslavuje krajná pravica združená okolo Marine Le Pen, ktorej hnutie Národné združenie (Rassemblement National) získalo 89 poslancov, čo im umožní nielen vytvoriť vlastnú parlamentnú frakciu, ale z pozície jednej z najsilnejších strán svojím krikom horlivo brániť francúzsky ľud pred “diktátom Bruselu” a “progresívno-liberálnou totalitou”.
Jednoznačné víťazstvo si ale pripísala najmä ľavicová koalícia vedená neochvejným revolucionárom a bojovníkom proti establishmentu – 70-ročným harcovníkom Jeanom-Lucom Mélenchonom. Ten síce obdržal o niečo menej hlasov, ako dúfal a nezostaví svoju vytúženú červeno-červenú vládu, avšak ním vedená Nová Ekologická a Sociálna Ľudová Únia, združujúca komunistov, socialistov a zelených (skutočne elitný klub) získala vyše 130 mandátov a stane sa najsilnejším opozičným subjektom.
Parlamentné voľby jednoznačne ukázali dva trendy (nielen) vo francúzskej politike. Ad 1 nízky záujem občanov o politiku – účasť dosiahla menej ako 50 percent. Alarmujúcim je ale najmä fakt, že u mladých voličov bola účasť ešte menšia – a aj z tých, ktorí voliť prišli, veľká časť odovzdala svoj hlas ľavým alebo pravým extrémistom. Ad 2 pokračujúci úpadok tradičných politických strán. Dve strany ešte donedávna dominujúce francúzskej politickej scéne sa stávajú čoraz menej relevantnými hráčmi – Socialisti hrajú druhé husle v Mélenchonovej melónovej koalícii a pravicoví Republikáni sa s 61 poslancami prepadli s veľkým odstupom na štvrté miesto.
Možné scenáre vývoja
A – Macron sa pokúsi zostaviť koalíciu alebo si aspoň zaistiť podporu jednej z parlamentných strán, najviac pripadajú do úvahy Republikáni, avšak veľká nádej pre takéto spojenectvo neexistuje, keďže vzťahy medzi nimi sú v poslednom období napäté.
B – Macron zostaví menšinovú vládu, ktorá bude hľadať ad hoc dohody s rôznymi stranami. Toto je scenár, ktorý verejne uprednostnilo viacero vládnych politikov, avšak je otázne, do akej miery bude možné takto dlhodobo fungovať.
C – budú vyhlásené nové voľby, čo len prispeje k ďalšej nestabilite a nahrá na smeč extrémistom.