V tomto období sme svedkami masívnej polarizácie a nenávisti v spoločnosti. K situácii prispievajú problémy ako sú dezinformácie, propaganda, vyjadrovanie politikov, ekonomická situácia v rodinách, otázky na témy vládnych činiteľov, očkovania či vojna v susednom štáte. Naša história nám ukazuje, že minulosť nebola príliš odlišná – taktiež je plná kontroverzných politikov, káuz, rozdelenia a nevraživosti v spoločnosti práve aj kvôli otázkam režimu, politickej sféry a tolerancie. Je dôležité si to pripomínať a ponaučiť sa.
Medzivojnové obdobie
Obdobie počas druhej svetovej vojny je v mnohom vnímané ako najtemnejšie obdobie národa pre slovenský národ. Je spojené predovšetkým s bývalým poslancom, kňazom a prezidentom Jozefom Tisom. Ten začal svoju politickú kariéru v roku 1925 ako poslanec vtedajšieho Československa. V jeho začiatkoch, teda medzi rokmi 1925 až 1938, bol vnímaný ako talentovaný politik, ktorý bol ochotný dohodnúť na kompromisoch.
Dôležité je ale spomenúť jeho členstvo v strane HSĽS (Hlinková slovenská ľudová strana), ktorá mala požiadavku na autonómiu Slovenska. Po podpísaní Mníchovskej dohody, Nemecko, Taliansko, Francúzsko a Veľká Británia donútili Československo, aby ustúpili nacistickým územným požiadavkám a vzdali sa časti územia pri hraniciach s Nemeckom. Vplýval na to aj tlak zo strany slovenských politikov v rámci štátoprávneho postavenia Slovenska a Slovákov. V októbri 1938 sa pražská vláda rozhodla pristúpiť na požiadavky HSĽS k autonómii Slovenska. Od tohto momentu začal Jozef Tiso politicky, no zároveň aj ľudsky neustále klesať.
V období, v ktorom bol predseda autonómneho Slovenska, nastala prvá Viedenská arbitráž (1938), keď nacistické Nemecko a Taliansko donútili autonómne Slovensko vzdať sa juhu Slovenska a Podkarpatskej Rusi v prospech Maďarského kráľovstva. V tomto momente sa očakávalo, že sa Tiso stiahne z politického života.
V roku 1939, keď Tiso nemal žiadnu vládnu funkciu, sa na pozvanie Nemecka a so súhlasom predsedníctva HSĽS stretol s Adolfom Hitlerom, ktorý mu oznámil podmienku na vznik samostatného Slovenského štátu. V opačnom prípade by bolo celé územie obsadené horthyovským Maďarskom. Na druhý deň oznámil Hitlerove podmienky slovenskému snemu, ktorý reagoval len tým, že zaznela hymnická pieseň Hej Slováci na znak Slovenského štátu. Slovenský snem zároveň vymenoval prvú vládu Slovenska, na čele ktorej bol Tiso. V ten istý deň preniesol prejav, v ktorom opisuje, že štát vznikol prirodzene na základe štátotvorných snáh slovenského národa.
V októbri v roku 1939 zvolil slovenský snem Tisa za prezidenta Slovenského štátu, ktorý vyhlásil spoluprácu s fašistickým Nemeckom. V roku 1940 slovenský snem prijal zákony o prevode a vyvlastnení židovského majetku do vlastníctva „nežidov“. V septembri 1941 prijíma vláda Židovský kódex zahŕňajúci protižidovský právny predpis, v ktorom nemali zahrnuté základné ľudské práva ako sú sloboda bývania, majetku a návštevy verejných priestorov. V roku 1941 a 1942 nastala dohoda medzi Slovenskom a Nemeckom o deportácií slovenských židov. Deportovaných bolo viac ako 57 tisíc. Utiecť sa však podarilo len okolo 6 tisícom z nich.
Na území Slovenska operujú extrémistické skupiny aj politické strany, ktoré sa dokonca dostali až do Národnej rady, ktorých predstavitelia vyjadrujú podporu Jozefovi Tisovi ako „jedinému pravému prezidentovi Slovenskej republiky“. Zároveň nedokázali odsúdiť deportáciu židov a samotný holokaust, pretože „nie sú historici, a nepoznajú historické fakty z tej doby.“ Práve z týchto dôvodov je stále dôležité pripomínať si históriu a fakty.
Jozef Tiso bol uznaný za vinného v trestnom čine vlastizrady a kolaborantstva. Bol odsúdený na trest smrti povrazom 15. apríla 1947 národným súdom v Československu. Vykonal sa 18. apríla 1947.
Komunistický režim
Februárový prevrat predstavuje nastolenie ľavicový totalitný režim na území Československa pod nadvládou Komunistickej strany Československa. Zlom nastal počas komunistami vyvolanej jesennej krízy roku 1947, ktorá bola spúšťačom prebrania moci v štáte komunistami. Tí dlhodobo hľadali prostriedky na zneváženie volebného víťazstva Demokratickej strany vo voľbách z roku 1946. Prostredníctvom tretej pražskej dohody sa komunistom podarilo minimalizovať vplyv slovenských národných orgánov, v ktorých slovenská Demokratická strana mocensky dominovala. Ani to však ešte nestačilo na prevrat. Preto vyvolali spomínanú slovenskú vládnu krízu na jeseň v roku 1947 s cieľom zdiskreditovania a rozdelenia Demokratickej strany. Kríza sa skončila víťazstvom komunistov.
Komunisti v Československu vládli dlhých 41 rokov, počas ktorých sa udiali mnohé tragické udalosti a kauzy. Zároveň sa aj spoločnosť začala výrazne polarizovať. Jeden z najhorších prípadov totalitného Československého režimu je justičná vražda českej političky a právničky Milady Horákovej v 50. rokoch. Tá sa svojou neústupnosťou a odvahou stala symbolom odporu proti vládnucej strane KSČ. Jej popravu nariadil prezident Československa, Klement Gottwald, na dvore pankráckej väznice. Bola zavraždená mimoriadne brutálnym spôsobom – obesením na povraze, na ktorom ju nechali dusiť sa niekoľko minút.
V tomto období sa diali aj mnohé podvody ako je napríklad česká kauza Lehké topné oleje (LTO). Tá sa začala prijatím zákona, podľa ktorého sa daň za pohonnú hmotu líšila podľa názvu. Novinárka Jana Lorencová opisuje, že rozdiel v daniach bol v tej dobe okolo 12 korún, ktoré mali putovať do štátnej pokladnice, išli však do “vreciek“ agentom ŠTB.
Za zmienku stoja aj rôzne štátne zákazky, pri ktorých si najviac nakradla práve ŠTB. Jednou z nich bola kauza rozkrádania predmetov historickej hodnoty, keď sa štátny podnik Klenoty staral o majetok ľudí bez dedičov a ten následne sa predával na západ. Oficiálne to ale nebolo možné, pretože v tej dobe bol súkromný obchod zakázaný, čiže sa predávalo vďaka agentom v diplomatickej sfére, ktorí nemohli byť podrobený colnej kontrole.
Temnou stránkou tejto doby bola okrem iného aj nesloboda obyvateľov či zoštátňovanie majetkov po nástupe komunistov k moci. Väčšinou boli zoštátňované podniky či hospodárske družstva, ale aj obytné majetky.
Cenzúra bola masívna, kritika vlády nebola povolená, viera bola neakceptovateľná, spoločnosť nebola jednotná. Charakteristickým príkladom je nahlásenie susedov v prípade znalosti nezákonného konania ako bola napríklad návšteva kostola alebo nesúhlas s režimom.
Hovorí sa o rovnosti ľudí, ktorej sa ale rozumelo „rovní a rovnejší“. Členovia komunistických strán mali zväčša lepšie pozície a vyššie platy ako priemerný občan. Papaláši dostávali byty zadarmo, ktoré boli častokrát zoštátnené od „nepohodlných“.
Za zmienku stoja aj bezplatné výlety pre členov komunistických strán po krajinách východného bloku. Do iných krajín bol zákaz vycestovať pre každého. V prípade neúspešného pokusu o únik bol občan na hraniciach zastrelený alebo poslaný do pracovných táborov.
Ekonomika trpela komunistickým riadením. Pred nástupom komunizmu malo Československo jednu z najvyspelejších a najpopulárnejších automobiliek na svete. Škodovka nachádzala svoj odbyt aj na západe. Výška Československého HDP bola vyššia ako bola v Rakúsku, avšak s príchodom komunistického režimu začal štát strácať. Častým argumentom je napríklad, že mlieko stalo 2 koruny. Avšak už len samotná výroba toho mlieka stala 3,5 – 4 koruny. Takto to vyzeralo aj s ostatnými produktami.
Nádej na zmenu ale priniesla Nežná revolúcia v roku 1989. Okrem študentov vyšli do ulíc aj zástupcovia hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN) na čele s Janom Budajom, Júliusom Satinským či Milanom Kňažkom a Občianske fórum na čele s Václavom Havlom.
Výsledok protestu bola demisia prezidenta Gustáva Husáka. Vrchol revolúcie nastal 29. decembra, kedy federálne zhromaždenie zvolilo za svojho predsedu Alexandra Dubčeka a prezidentom Československa sa stal Václav Havel. Prvé slobodné parlamentné voľby sa konali v roku 1990. Vyhralo ich hnutie VPN so 48 kreslami. Predchádzajúcim generáciám vďačíme za slobodu.
Mečiarizmus
Krátko po páde komunizmu sa však VPN rozpadá a vzniká Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS). S ním aj rozpad Československa, ktorý nastal po dohode medzi Vladimírom Mečiarom a Václavom Klausom 1. januára 1993.
Na Slovensku nastáva vláda neliberálnej demokracie, nazývaná mečiarizmus na čele s Vladimírom Mečiarom. Toto obdobie je známe ako obdobie káuz, spochybňovania práv menšín a opozície a agresia voči novinárom. Vrcholom mečiarizmu sú roky 1994 až 1998. Ide o obdobie tretej vlády Vladimíra Mečiara, ktorú tvorili strany HZDS, SNS a Združenie robotníkov Slovenska – ZRS. Toto obdobie je “preslávené“ vďaka kauzám nedemokratického charakteru.
Prvou závažnou kauzou je únos prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho. Vykonaný bol pomocou slovenskej informačnej služby (SIS) na čele s Ivanom Lexom. Skupinka mužov vyzvala Michala Kováča mladšieho, aby si presadol do ich auta. Po následnom odmietnutí zo strany prezidentovho syna, ho násilnou formou navliekli do vozidla a previezli do Rakúska na policajnú stanicu v Hainburgu. Príslušníci rakúskej polície sa o ňom dozvedeli po anonymnom telefonáte, že na parkovisku sa nachádza vozidlo, v ktorom je Michal Kováč ml. Na základe medzinárodného zatykača voči prezidentovmu synovi v súvislosti s kauzou Technopol ho po nájdení rakúska polícia previezla do Viedenskej nemocnice a následne do väzenia. Vladimír Mečiar túto kauzu nazval ako „samoúnos“ a v roku 1997 Michal Kováč udelil svojmu synovi milosť. Následne v roku 2000 krajinský súd v Mníchove s konečnou platnosťou zastavil konanie voči Michalovi Kováčovi mladšiemu.
konanie voči Michalovi Kováčovi mladšiemu.
Vražda niekdajšieho policajta, Roberta Remiáša, ktorý zomrel po výbuchu auta, je úzko spätá s únosom prezidentovho syna. Bol dobrým priateľom bývalého príslušníka SIS a kľúčového svedka v rámci únosu Michala Kováča ml., Oskara Fegyveresa, ktorý sa priznal prezidentovi Michalovi Kováčovi, že sa ako príslušník SIS nevedome podieľal na únose jeho syna. V roku 1995 vypovedal pred policajným vyšetrovateľom Petrom Vačokom a po výpovedí ho Robert Remiáš zaviezol do Maďarska. Oskar Fegyveres sa po výpovedí musel schovávať v zahraničí. Remiáš navštevoval Fegyveresa raz do týždňa a často sa zmieňoval, že ho sledujú neznámi muži.
S týmito kauzami sa spája aj kauza amnestií, ktorými rozhodol o zastavení stíhania trestných činov súvisiacich s únosom Michala Kováča ml. a vraždy Roberta Remiáša. Prelomenie Mečiarových amnestií sa poslancom podarilo až v apríli v roku 2017.
Protiústavné zbavenie mandátu vnútrostraníckeho kritika HZDS Františka Gauliedera je prípad, ktorý je jasným dôkazom “lámania“ demokracie na Slovensku. František Gaulieder, spoluzakladateľ HZDS, tvrdil, že od začiatku mal výhrady voči Vladimírovi Mečiarovi a Ivanovi Lexovi, dokonca mal raz tvrdiť Mečiarovi, že Lexa bude jeho „politická smrť“.
František Gaulieder sa stal známym vďaka otvorenej vnútrostraníckej kritike HZD a verejnému kritizovaniu Vladimíra Mečiara. Zároveň počas jeho kritiky v rozprave v roku 1996 vystúpil z poslaneckého klubu HZDS. Tvrdil, že pôvodne mal k nemu prísť „veľkopodnikateľ“, ktorý mu ponúkal úplatok za vzdanie sa mandátu. Bývalý poslanec Národnej rady to však odmietol. Mečiara odchod a prejav Gauliedera vyprovokoval k pomste.
Vtedajší predseda SNS, Ján Slota, cez predsedu Demokratickej únie Jozefa Moravčíka odkázal Františkovi Gauliederovi, že v jeho mene bol odoslaný list predsedovi parlamentu Ivanovi Gašparovičovi o zámere vzdania sa mandátu poslanca. Následne Gaulieder odoslal list šéfovi parlamentu, že hocijaká správa o zámere vzdania sa mandátu poslanca sa nezakladá na pravde a nie je od neho.
Keď sa falošný list o vzdaní mandátu skutočne dostal ku Ivanovi Gašparovičovi, informoval o tom novinárov. Na to už nezaradený poslanec reagoval tým, že mu odoslal ďalší list, v ktorom znova poprel zámer o odchode z parlamentu.
Mnoho opozičných poslancov bolo proti hlasovaniu o pravdivosti tohto listu, na čo sa kritický vyjadril vtedajší poslanec NR SR, Milan Kňažko: „Skúste si predstaviť situáciu, vážený pán predseda, že by ste dostali list, že pán Gaulieder zomrel. On by prišiel sem do tejto snemovne a tvrdil by, že žije. A vy by ste dali hlasovať o tom, že žije? To je absurdné, čo tu predvádzate,“.
Hlasovanie vďaka koaličnej väčšine prešlo, čo znamenalo, že mandát poslanca Františka Gauliedera zanikol.
Mečiar bol okrem káuz známy svojím nepriateľským správaním voči novinárom. Po otázke novinára Ľuboslava Choluja ohľadom financovania a kúpy vily Elektra bývalý predseda reagoval: „Počúvaj, ešte raz sa ma to opýtaš, takú ti j….., že sa nespamätáš,“, Nebol to však prvý prípad útoku na novinára. V roku 1997 Vladimír Mečiar napríklad vulgárne reagoval na redaktora Dušana Valka. Zaútočil aj na reportéra televízie Prima po pohrebe Jána Duckého.
V tomto období bola spoločnosť masívne rozdelená. Opisujú sa situácie v rodinách, keď príbuzní medzi sebou nekomunikovali z dôvodu opačných politických názorov.
Ján Slota a zhoršujúce sa vzťahy s Maďarskom
Áno, aj nenávistné a šovinistické vyjadrenia tohto ďalšieho kontroverzného politika na adresu našich susedov neprispievali k upokojeniu situácie na Slovensku. Medzi jeho najkontroverznejšie vyjadrenia patrili napríklad tie o túžbe zrovnať Budapešť so zemou s tankami či iné narážky na adresu maďarských obyvateľov a členov maďarskej vlády.
Tieto vyjadrenia predsedu koaličnej strany SNS prispeli k nevraživosti voči Maďarsku, ktorá vyústila až do útoku na vysokoškolskú študentku, Hedvigy Malinovú, ktorá bola brutálne zbitá skupinou mužov len za to, že hovorila maďarským jazykom.
Pohľad na súčasnosť
Národ sa nepoučil. Pribúda extrémna rétorika, populizmus, nenávisť. Šovinizmus na Slovensku prevláda dodnes, len sa zmenili adresáti nenávisti. Kedysi to boli občania Maďarska, dnes sú to Ukrajinci, LGBTI+, migranti a podobne.
Odbornosť a slušnosť je v politike raritná vec. Poslanci opozície, ale aj niektorí poslanci koalície sa neštítia urážať ženy v politike, šíriť dezinformácie, či používať vulgárny slovník na dennej báze.
Poučme sa z histórie a vyberajme si politikov, ktorí disponujú morálnymi a odbornými kvalitami. Takých, ktorí zároveň prichádzajú s víziou a riešeniami ako posunúť Slovensko vpred. Slovenská politika už bola nacistická, komunistická, autoritatívna aj populistická. Bolo by načase, aby už konečne bola demokratická, slušná, tolerantná a odborná.
Zdroje:
- Autonómia Slovenska 1938-1939. http://www.forumhistoriae.sk/sites/default/files/01_autonomia-slovenska-1938-1939_pociatocna-faza-holokaustu-a-perzekucii_uvod.pdf
- Jozef Tiso patrí medzi najdiskutovanejšie a tým aj najkontroverznejšie osobností slovenských dejín. (“Jozef Tiso (1938 – 1945) – Historická revue”) https://historickarevue.sme.sk/c/22528544/jozef-tiso-1938-1945.html
- Národnostné menšiny slovenského štátu. https://senxskutocnost.sng.sk/chapters/3
- „Komunistický prevrat v roku 1948 znamenal nastolenie totalitného komunistického režimu v Československu.“ (“Február 1948 na Slovensku – Február 1948”) https://www.februar1948.sk/
- Jana Lorencová: krvavé oleje. https://radiozurnal.rozhlas.cz/jana-lorencova-krvave-oleje-6260910
- Jak se kradlo za komunistů? https://petrcech.blog.idnes.cz/blog.aspx?c=284348
- Pred 25 rokmi bol zavraždený Róbert Remiáš, jeho smrť dodnes nevyšetrili. https://www.aktuality.sk/clanok/886103/pred-25-rokmi-bol-zavrazdeny-robert-remias-jeho-smrt-dodnes-nevysetrili/
- Prípad Gaulieder – ako Mečiar s Gašparovičom pred 20 rokmi lámali demokraciu. https://dennikn.sk/621610/pripad-gaulieder-ako-meciar-s-gasparovicom-pred-20-rokmi-lamali-demokraciu-umrtie/
