Prinášame vám skrátenú verziu diskusie o Ukrajine v rámci našej série „Konfliktné zóny“, ktorú v ODM organizujeme spolu s OPD (Občan pre demokraciu). Diskusia bola rozdelená do dvoch častí, v prvej sme privítali pani Nataliu Nykyforak, ktorá je radkyňou v rámci sekcie hospodárskej spolupráce na Veľvyslanectve Ukrajiny na Slovensku, druhým hosťom bol riaditeľ think-tanku Stratpol pán Matej Kandrík. Diskusiu moderoval náš člen Branislav Samson.
Z technických dôvodov prinášame resumé len z druhej časti diskusie s pánom Kandríkom.
Posledné týždne a mesiace môžeme byť svedkami zvýšeného napätia na pohraničí medzi Ukrajinou a Ruskou federáciou. Od roku 2014, kedy bol anektovaný Krym, sa jedná o najviac vyhrotenú situáciu medzi týmito dvoma krajinami. Zhromaždené vojská ruskej armády pri ukrajinských hraniciach však vyvíjajú nátlak nie len voči Kyjevu, ale i voči západu ako celku, od ktorého požaduje bezpečnostné záruky. Medzitým západní spojenci posielajú materiálnu pomoc na Ukrajinu, poskytujú diplomatickú podporu a zároveň posilňujú obranyschopnosť východného krídla NATO.
O čo ide Rusku? je Západ jednotný? Je vojna nevyhnutná alebo je tu ešte priestor pre možné diplomatické riešenie? Aktuálne otázky, na ktoré sme hľadali odpoveď.
Jednotný postoj Západu?
Pri informovaní o možnom konflikte môžeme badať dve rozličné pozície v rámci jedného spojeneckého tábora. Na jednej strane postoj USA, ktoré informujú, že vojenský konflikt je na spadnutie každým dňom a na druhej strane postoj Ukrajiny, ktorá zdôrazňuje, že krajina je bezpečná a treba zachovať kľud a chladnú hlavu. Prečo je tomu tak?
Spojené štáty praktizujú tzv. megafónovú diplomaciu s cieľom rozrušiť pripravované možné ťahy RF, čoho dôsledkom protivník stráca moment prekvapenia. Ukrajinská pozícia je viac pragmatická a zároveň je veľmi logická, informácie o možnej vojne prinášajú pre krajinu ako celok negatívne renomé, čoho dôsledkom sú nulové návštevy turistov, či žiadne nové investície, zároveň neistota a panika ovplyvňujú aj trhy a hodnotu meny.
Ukrajinskí spojenci však nemajú totožný postoj ani voči možnému konfliktu a postoju k Rusku. Spojené štáty s Veľkou Britániou sú blízki spojenci a majú tradične tvrdý postoj voči Ruskej federácii. Vo zvyšku Európy je to však pestrejšie, za Ukrajinu sa jednoznačne a vokálne postavili pobaltské štáty, či Poľsko, na druhú stranu tu máme váhavejšie Nemecko a v neposlednom rade Francúzsko s prezidentom Macronom. Kandrík dodáva, že cestu Macrona do Moskvy môžeme chápať ako snahu francúzskeho predsedníctva v Rade EÚ o prinavrátenie EÚ k diplomatickému stolu v pozícií aktívneho hráča.
Ruské požiadavky voči Západu
Rusko má vo všeobecnosti dve sady cieľov. Prvá sada je skôr technická a týka sa najmä obmedzení v rozmiestňovaní zbraňových systémov, či obmedzení veľkosti cvičení vojsk. NATO sa už vyjadrilo, že o týchto požiadavkách je ochotné rokovať s cieľom dospieť ku kompromisu a budovaniu vzájomnej dôvery. Druhá sada požiadaviek je politická, a pre NATO už neprijateľná, nakoľko sa jedná o požiadavku k návratu do európskej bezpečnostnej architektúry do roku 1997, čo by fakticky negovalo členstvo krajín V4 (a ďalších) v NATO, pretože by nemohli mať na svojom území žiadnu spojeneckú prítomnosť v podobe aliančnej techniky, či infraštruktúry. To by vytvorilo status druhoradých členov v rámci Aliancie.
Ďalšou ruskou požiadavkou je aby sa krajiny ako Ukrajina, Gruzínsko, či Fínsko nestali v budúcnosti členmi Severoatlantickej organizácie. Na to prichádza reakcia z Washingtonu, že tieto krajiny sa majú právo rozhodovať o svojej zahraničnopolitickej orientácií a bezpečnostnom ukotvení autonómne.
Záujmy Ruska a budúci vývoj
Podľa riaditeľa Stratpolu môžeme u Ruska sledovať dva okruhy cieľov. Jedny sú viazané priamo na Ukrajinu a druhé sú viazané na širší systém európskej bezpečnosti pričom Kremľu sa ich pomerne šikovne darí navzájom prepájať a kombinovať. RF sa dlhodobo snaží presadzovať svoj vplyv v Európe a vytlačiť USA z európskeho bezpečnostného priestoru a ako vieme tak Spojené štáty sa dnes viac sústreďujú skôr na pacifik a na hrozbu Číny.
Čo sa týka partikulárnych záujmov RF voči Ukrajine, tak Moskva má s Kyjevom nepopierateľnú blízkosť na historickej, etnickej, či náboženskej úrovni. Preto prezident Putin vníma otáčanie Ukrajiny od Moskvy smerom na Západ ako bytostnú zradu svojho sesterského národa. Snahou RF teda je mať buď priateľskú integrovanú Ukrajinu alebo aspoň nemať otvorene nepriateľskú Ukrajinu, čo v ruskom vnímaní znamená prozápadná. Ak teda v Kyjeve bude prozápadná vláda, bude to pre Rusko predstavovať vždy hrozbu.
Vďaka eskalácií konfliktu si Moskva získala medzinárodnú pozornosť a vynútila si množstvo diplomatických rokovaní na rôznych úrovniach. V najbližšej dobe budeme s najväčšou pravdepodobnosťou sledovať pokračovanie nátlaku a nie deeskaláciu.
