Abstrakt z diskusie o Afganistane v rámci našej série „Konfliktné zóny“, ktorú v ODM organizujeme spolu s OPD (Občan pre demokraciu). Hosťom diskusie bol generál Pavel Mackom a moderátorom Marcel Suja.

Spojenecké vojská NATO vstúpili do Afganistanu po útoku teroristov na dvojičky 11.9.2001. Hlavným dôvodom bolo zabrániť tomu, aby sa Afganistan opätovne stal útočiskom pre medzinárodné teroristické organizácie. Od augusta 2003 sa v Afganistane spustila misia ISAF (International Security Assistance Force), ktorej úlohou bolo vytvoriť podmienky na to, aby Afganská vláda bola schopná uplatňovať svoju moc v celej krajine a pomôcť k vytvoreniu Afganských národných bezpečnostných síl, ktoré sú schopné zabezpečiť bezpečnosť v krajine a bojovať s teroristickými organizáciami. V roku 2014 bola misia ukončená a plná zodpovednosť za bezpečnosť v krajine prebrali Afganská Národná Obrana a Bezpečnostné Sily. V januári 2015 NATO spustilo misiu Resolute Support, v rámci ktorej trénovalo a poskytovalo poradenstvo Afgánskym bezpečnostným silám pri boji proti terorizmu a udržiavaniu bezpečnosti v krajine. Vo februári 2020 USA pod vedením Donalda Trumpa podpísali v Dohe dohodu s Talibanom o mieri a stiahnutí amerických vojsk z Afganistanu. V apríli 2021, za Joe Bidena, USA stiahlo svoje vojská a začiatkom septembra 2021 sa skončila 20 ročná misia v Afganistane. Stiahnutie vojsk sprevádzal chaos, kedy sa Taliban nečakane rýchlo dostal späť k moci a v súčasnosti kontroluje väčšinu afgánskeho územia.

Aké boli hlavné ciele ISAF v Afganistane?

Operácie boli dve a vo viacerých fázach. Jedna operácia bola „Enduring freedom“, ktorej cieľom bolo zničiť a vyhľadávať teroristické organizácie. Druhá operácia bola misia ISAF, ktorá bola s mandátom OSN. Mala zodpovednosť za bezpečnosť v rámci celého Afganistanu. Bola vlastníkom tzv „battle space“. Koordinovala aj afgánske vojenské a policajné sily. Jej tri hlavné línie boli bezpečnosť, rekonštrukcia a rozvoj, a inštitucionálna reforma. V rámci bezpečnosti bolo úlohou chrániť miestnu vládu, miestne zložky, koordinovať tieto operácie s afganskymi silami. Predovšetkým tam kde sa objavil odpor zo strany Talibanu. Pri bezpečnosti a rozvoji bolo úlohou vytvoriť okresné štruktúry, zriadiť centrá niečo podobné ako okresný úrad na Slovensku, ktorý musí zabezpečiť zdravotníctvo, výstavbu a pod. Inštitucionálna reforma zahŕňala pomoc pri vyváraní justičného systému, bezpečnostných zložiek atď. 

Misia ISAF však mala rôzne etapy. Pôvodne mala byť len v Kábule a mala zabezpečiť bezpečnosť novej afganskej vlády. Zo začiatku boli vojská aj veľmi vítané domácimi Afgáncami. Zlom nastal v roku 2006 keď sa misia rozširovala na juh a na východ, ktorému predchádzalo rozšírenie misie z Kábulu do Kunduzu a Heratu. Nastal však problém, pretože Taliban prežil, vycítil príležitosť a začal sa pomaly vracať na juhu Afganistanu. Ukázalo sa, že na pokrytie Afganistanu by sme potrebovali 750 000 vojakov. V tom čase sme však mali len 50 000 a preto začala misia stagnovať. Začala sa prejavovať korupcia, krajina nerástla aj napriek veľkému prílevu peňazí do Afganistanu. Zo stabilizačnej misie sa v roku 2007 misia zmenila na protipovstaleckú operáciu. Myšlienka bola taká, že len likvidácia Talibancov nič nerieši lebo sa aj tak budú generovať noví. Naopak to čo potrebujeme je izoláciu medzi bežnými občanmi a povstalcami. Nakoniec sa to však nestalo kvôli tomu ako sa vláda sama diskreditovala. Keďže ľudia boli frustrovaní, tak podporovali povstalcov.

Ďalší zlom nastal po nástupe Obamu v roku 2009, keď prišiel s kritikou vojny Iraku a snahou sústrediť sa len na misiu v Afganistane. Došlo navýšenie vojakov o viac ako 100 000. V roku 2014 sa skončila misia ISAF, Afgánci formálne prevzali zodpovednosť, ale neboli schopní udržať situáciu v krajine. Medzinárodné spoločenstvo sa nechalo ale ukecať a ostalo tam ďalších 7 rokov avšak už len v poradenskej úlohe. Američania si tam nechali svoju vojenskú techniku, s ktorou pomáhali vláde. Po nástupe nového prezidenta Ashrafa Ghaniho prišla už totálna korupcia a medzinárodné spoločenstvo strácalo prehľad o krajine.

Ako hodnotíte spoluprácu s afganskymi vojakmi a civilnými pracovníkmi?

Afgánci boli veľmi priateľskí a dobrosrdeční. Sú to hrdí ľudia, ktorí majú svoje zvyky. Dôležité bolo navnímať ich kultúru. Spolupracovalo sa s nimi dobre avšak bolo dôležité dávať pozor na kultúrne hranice a preto som afgánskych veliteľov doviedol aj do Poľska na centrálu aby boli v kontakte aj s veliteľmi medzinárodnej misie. Dôležité bolo aby nedošlo k poníženiu, urazeniu Afgancov v ich krajine. Z toho dôvodu vznikli aj niektoré vnútorné útoky, keď niekomu preplo a spustil streľbu. Nedôvera začala postupne narastať najmä keď Afgánci strácali dôveru voči svojim skorumpovaným autoritám. Spolupráca sa zhoršovala keď domáci vnímali medzinárodné vojská ako tie, ktoré držia a spolupracujú s týmto režimom. Vtedy sa stratila podpora obyvateľstva. Ľudia na vidieku sa veľmi nezmenili, pretože medzinárodné spoločenstvo na to nemalo kapacity byť v každej dedine. Mestá sa však ale určite zmenili, nakoľko si ich obyvatelia zvykli už na iný život, kde aj dobre spolunažívajú rôzne etniká.

Dal sa minuloročný odchod vojsk lepšie zvládnuť?

Bolo už treba odísť avšak spravili sa 3 veľké strategické chyby. Prvá bola to, že sa rozhodlo ísť do celoplošnej stabilizačnej operácie s „nation building“ aj keď Biden tvrdí, že to nikdy cieľom nebolo. Druhou chybou bolo keď sa po nástupe Obamu definitívne potvrdilo, že to je „country insurgency“, ale netakticky sa povedalo, že bez ohľadu na to aké budú podmienky odchádzame z krajiny. Poslednou chybou bolo, že sme nevedeli včas zatiahnuť ručnú brzdu a stratili sme kontrolu nad situáciou. Došlo už k demoralizácií afgánskej armády, ktorá ani nebojovala. Problémom bolo, že sme nemali dobré spravodajské informácie a bol veľmi zlý strategický odhad. Bolo teda treba odísť, nakoľko posledných 7 rokov to bol už len „peňazovod“ pre miestnych a neboli sme to už schopní udržiavať, avšak bolo treba odísť so cťou.

Aká budúcnosť čaká Afganistan? Je nejaká možnosť, že krajiny nadviažu s Talibanom diplomatické vzťahy?

Podľa OSN až tretine obyvateľstva hrozí úmrtie od hladu. Taliban rozrušil štruktúry, nemá peniaze, nie je naučený niekoho živiť. Krajina potrebuje 13 miliónov ročne aby ľudia neumierali hladom a vláda Talibanu to však nevie vygenerovať. 2/3 príjmov štátu boli od donorov z vonku, ktoré teraz ale už nemá. Existuje pravdepodobnosť, že medzinárodné spoločenstvo bude musieť nejako zasiahnuť aby nenechalo milióny ľudí umrieť hladom. Protitalibanské odbojové skupiny sa stiahli do hôr kde budú čakať na jar. Taliban nemá celý Afganistan pod kontrolou. Dešpekt k ženám sa vracia, ktoré už nemôžu pracovať na úradoch. Na vidieku sa život vrátil do stredoveku a tam sa Taliban aj udrží. V mestách to bude mať komplikovanejšie. Obava je z toho, aby v Afganistane nezačal rásť Islamský štát. 

Snahy o diplomatické vzťahy tam boli a sú. Prvotná reakcia Ruska a Číny bola taká, že nadviažu diplomatické vzťahy pod podmienkou, že Taliban zabezpečí bezpečnosť a stabilitu v krajine. Čo sa týka arabských krajín, hlavne tých ortodoxnejších, tam pravdepodobne dôjde k plnému diplomatickému uznaniu. Pre západ to bude problematické. Nemci napríklad naznačili ešte na jeseň, že ich nejdú uznať, ale že musia s nimi jednať.