Sloboda slova je a pravdepodobne aj zostane základom demokratickej spoločnosti. Historická myšlienka slobody vyjadrovania siaha až do starovekého Grécka, presnejšie do demokratických Atén 5. storočia pred naším letopočtom. Práve toto politické zriadenie sa ako jedno z prvých začalo systematicky zaujímať o názor ľudu. Princíp „isegórie“ vyjadroval rovnosť občanov v práve vystupovať vo verejnom priestore, v tomto kontexte najmä na verejných zhromaždeniach. Paradoxne, ani tu nemôžeme hovoriť o úplnej slobode vyjadriť svoj názor, keďže v tomto období mali v Grécku toto právo, rovnako ako mnoho ďalších práv, len dospelí muži, ktorí boli zároveň občanmi Atén. Ani toto právo nebolo úplne bez obmedzení: filozof Sokrates bol odsúdený na smrť za to, že svojimi myšlienkami údajne prispieval ku „kazeniu mládeže“. Stredovek, často označovaný ako obdobie temna, priniesol do spoločnosti omnoho výraznejšiu cenzúru. Sloboda šírenia informácií sa začala znova výraznejšie objavovať až po vynájdení kníhtlače. Zásadným obhajcom slobody slova bol anglický básnik John Milton, ktorý presadzoval myšlienku, že pravda v súboji s lžou napokon zvíťazí a netreba ju umelo chrániť zákazmi.
Dnes sme však v novej ére, ktorá od nás vyžaduje, aby sme nanovo definovali hranice slobody prejavu. Aj napriek tomu vidíme jasné paralely. Rovnako ako kníhtlač v 15. storočí priniesla nezvratnú spoločenskú zmenu a umožnila šírenie akýchkoľvek informácií závratne vyššou rýchlosťou než kedykoľvek predtým, aj dnes túto úlohu plní internet a najmä sociálne siete. Informácií je výrazne viac a šíria sa omnoho rýchlejšie než kedykoľvek predtým. Ide o akékoľvek informácie, s akýmkoľvek zámerom a od akéhokoľvek autora. Zároveň jednoduchosť používania digitálnych platforiem umožňuje konfrontáciu všetkých názorových prúdov či vzdelanostných úrovní v akejkoľvek oblasti. Popri výhodách práve táto možnosť otvára mnoho otázok o zneužívaní slobody vyjadrenia názoru. Pretože klamstvo nie je sloboda.
Do akej miery je akceptovateľné zasahovať do práva na slobodné vyjadrenie názoru? Patrí nenávisť do verejného priestoru? Je sloboda slova len nereálnym pojmom, alebo skutočným pilierom demokracie? Ide o veľmi citlivé témy s veľmi úzkou hranicou medzi tým, čo je osožné, a tým, čo je škodlivé. Vieme vôbec nájsť ideálnu hranicu?
V prvom rade je každý z nás ako človek rovný inému človeku a mal by mať rovnaké právo na vyjadrenie svojho názoru. To je v súčasnosti, bohužiaľ, stále do veľkej miery utopistická myšlienka. Dlhodobá polarizácia zosilňuje nerovnosti medzi ľuďmi a národmi, nedbá sa na dodržiavanie základných ľudských práv, nieto ešte na možnosť vyjadriť úplne slobodne a beztrestne svoj názor. V globálnom meradle je podľa organizácie Freedom House 67 krajín považovaných za neslobodné a v týchto krajinách žije až 40 % celkovej populácie. Tento globálny problém výrazne obmedzuje možnosti individuálneho rozvoja týchto krajín, no najmä rozvoj spoločnosti a tak potrebného spoločného postupu pri kľúčových, v niektorých prípadoch až utopických témach, ako sú mier či klimatická kríza. V konečnom dôsledku každý z nás žije na rovnakej, jedinej planéte a každý z nás je rovnakým človekom. Práve sloboda slova by mohla uľahčiť prijímanie globálnych krokov a riešenie problémov ako silný celok, nie ako slabí jednotlivci.
Na druhej strane sa však vieme zhodnúť na tom, že táto sloboda nie je uplatniteľná absolútne. V prvom rade ju obmedzujú zákony a právo. Všetko, čo im jednoznačne odporuje, by nemalo mať priestor v offline ani online prostredí. Avšak ani tento úplne základný stupeň regulácie obsahu na internete nie je dostatočne uplatňovaný a čoraz častejšie sa stretávame s úmyselným zneužívaním tohto nedostatku. Deje sa to jednak na účely podvodov s cieľom finančného profitu, no omnoho alarmujúcejšie je úmyselné ovplyvňovanie verejnej mienky. V Európe sme si už takmer zvykli na pretrvávajúcu hybridnú vojnu, ktorá dlhodobo ovplyvňuje všetky sféry fungovania krajín, najmä vo východnej časti Európy. Mnohí slovenskí politici, najmä z národno-populistického bloku, tému slobody názoru zneužívajú na získavanie politických bodov, šírenie nenávisti a v neposlednom rade na diskreditáciu faktov či súperov.
Ochrana digitálneho priestoru pred nelegálnym či zavádzajúcim obsahom nie je ani zďaleka prioritou. Za posledné roky sa Slovensku neprijali prakticky žiadne opatrenia, ktoré by účinnejšie prinútili platformy sociálnych sietí a podobné služby dohliadať na nelegálny obsah a filtrovať ho. Práve naopak. Ako príklad možno uviesť medializované rozhodnutie zrušiť stránku Hoaxy a podvody, ktorá v spolupráci s Políciou SR nahlasovala nelegálny obsah a upozorňovala verejnosť aj na nepravdivý či zavádzajúci obsah. Neskôr ministerstvo vnútra stránku síce obnovilo, no chýba jej nevyhnutná apolitickosť a nezaujatosť a pôsobí skôr ako hlasná trúba vládnej koalície než ako objektívny zdroj informácií.
Učebnicovým príkladom nutnosti nájsť správnu hranicu medzi reguláciou a slobodou je sociálna sieť Telegram. Na jednej strane vďaka svojej otvorenosti a neprístupnosti pre vládne regulácie umožňuje ľuďom z krajín s obmedzenou slobodou, ako sú Rusko, Irán či mnohé ďalšie štáty, získavať slobodné informácie necenzurované štátnou propagandou, ale aj vysielať do celého sveta informácie o fungovaní krajiny, porušovaní ľudských práv a ďalších problémoch. Netreba sa však na to pozerať cez ružové okuliare: rovnaká sociálna sieť je v súčasnej Európe významnou platformou na šírenie nelegálneho obsahu na internete. Nízka alebo úplne chýbajúca miera ochrany spôsobila, že sa závratnou rýchlosťou šíri nelegálna pornografia zverejňovaná bez vedomia niektorej zo zainteresovaných strán, či dokonca detská pornografia. Jej vedenie pritom zneužíva pojmy slobody slova, ochrany pred vládnym sledovaním a voľného šírenia informácií na zakrývanie tohto rastúceho problému.
Úplná sloboda nakoniec vždy zostane nielen reálne nedosiahnuteľnou, ale aj nežiaducou utópiou. Sloboda myslenia však navždy bude hnacím motorom pokroku a sloboda slova zasa nevyhnutnosťou pre šírenie slobodného myslenia. S tým ide ruka v ruke pokrok, demokracia a svetlejšia budúcnosť. Sloboda slova by preto nemala byť len pojmom zneužívaným na zakrývanie chýbajúcej sebareflexie a vlastnej slobody myslenia.
