Na uplynulom summite NATO v Haagu členské štáty prijali záväzok vynakladať do roku 2035 5 % HDP na výdavky súvisiace s obranou. Hoci rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne, verejne sa od tohto záväzku dištancovali vlády dvoch krajín – Španielska a Slovenska. Polemiku o tom, či je percento HDP vhodný ukazovateľ a nemali by sa v prvom rade zdôrazňovať cieľové spôsobilosti a iné odborné pripomienky, dajme bokom. Výhrady Slovenska a Španielska sú totiž čisto politické.
U oboch možno badať klasickú populistickú premisu v štýle „nemôžeme predsa kupovať tanky a stíhačky na úkor dôchodkov a nemocníc“. Na prvý pohľad príťažlivé tvrdenie však popiera základnú rolu štátu. Z filozofického hľadiska je od dôb novovekého liberalizmu prijímaná teória spoločenskej zmluvy, teda že občania z vlastnej vôle vytvorili štát, aby chránil ich slobodu, teda plnil funkcie, ktoré si drvivá väčšina ľudí nedokáže zabezpečiť sama: obranu, bezpečnosť a vymožiteľnosť práva. Naopak, ekonomicky uživiť sa väčšina ľudí dokáže aj bez transferov od štátu. Tým ja ani nikto (okrem anarchokapitalistov) netvrdí, že štát nemá plniť aj sociálne funkcie, avšak nie sú jeho základnou úlohou a podľa toho by mali byť nastavené priority.
Alianční lídri na summite v Haagu
Aby sme neostali len pri teoretizovaní, znázornime si to na príklade zo života. Výdavky na obranu si možno predstaviť ako poistenie. Keď všetko ide ako má, sú to len peniaze navyše, ktoré niekam posielam. Ale keď sa niečo stane, som sakramentsky rád, že tú poistku mám. Navyše, ozbrojené sily (najmä) európskych štátov sú po desaťročiach vyplácania tzv. mierovej dividendy často v žalostnom stave, preto tým zároveň splácame investičný dlh z minulosti. A teraz sľubovaný príklad zo života: bolo by zodpovedné nezaplatiť poistku alebo splátku hypotéky, pretože som všetky peniaze minul na obedy v reštauráciách a dovolenku? Normálny človek odpovie, že samozrejme nie. Prečo potom presne rovnakú logiku aplikujeme vo vzťahu k výdavkom štátu?
Poviete si, moralizovanie je síce pekné, ale kde na to reálne zobrať peniaze v čase konsolidácie? Deficit verejných financií sa už predsa teraz pohybuje okolo 5 % HDP, výdavky na obranu by teda predstavovali dvojnásobok! Alebo inak, v nominálnych hodnotách predstavuje 5 % HDP okolo 6,5 miliardy eur, pričom celkové výdavky štátneho rozpočtu sú na rok 2025 necelých 34 miliárd. To chceme dávať pätinu rozpočtu na zbrane?!
Takéto šibrinkovanie číslami je však maximálne zavádzajúce. Po prvé, záväzok z Haagskeho summitu je rozložený na dve časti: 3,5 % na „tvrdé“ obranné výdavky a 1,5 % na výdavky duálneho použitia alebo s obranou a bezpečnosťou súvisiace. Do druhej položky bude s najväčšou pravdepodobnosťou možné započítať mnohé už existujúce alebo plánované položky: rozpočty spravodajských služieb (keby fungovali ako majú), boj proti hybridným hrozbám a strategická komunikácia (keby ju vláda skutočne robila), energetická bezpečnosť (keby vládu zaujímala), či premiérom a ministrom obrany toľko ospevované investície do zdravotnej a dopravnej infraštruktúry.
Po druhé, ani na tých 3,5 % samozrejme nepôjdeme z nuly. Už teraz predstavuje obranný rozpočet okolo 2 % HDP, pričom zvýšenie by bolo postupné a rozložené do niekoľkých rokov. Ak by sme si aj stanovili ambicióznejší časový rámec ako ten zo záverov summitu, a chceli cieľ dosiahnuť napr. už v roku 2030 (čo by bolo z môjho pohľadu správne), znamenalo by to ročný nárast o 0,3 %, teda necelých 400 miliónov eur. Áno, nemalá suma. Avšak porovnajme si to s inými položkami štátneho rozpočtu. Iba taký trinásty dôchodok nás každoročne vyjde na vyše 800 miliónov. Takže jeho zrušením, príp. zadresnením, by sme mali obranné výdavky vyriešené a ešte by zvýšilo aj na konsolidáciu. A možností existuje viac – tu odkazujem na návrh konsolidačných opatrení Republikovej únie zamestnávateľov v celkovej výške viac ako 6 miliárd eur. A tá sa ešte nedotýka ďalších rozpočtových položiek s pochybnou funkciou v sociálnom systéme, ako napr. vlaky a obedy „zadarmo“.
Západoeurópske štáty počas studenej vojny vydávali na obranu aj 7–8 % HDP a zároveň dokázali svojim občanom doručiť masívny rast životnej úrovne, štedrý sociálny systém a kvalitné verejné služby. A to vďaka faktoru dôležitejšiemu ako účtovné operácie v štátnom rozpočte – ekonomickému rastu. A to je presne kameň úrazu, ktorý Ficove vlády nevedia za desiatky rokov svojho vládnutia doručiť. Prečo Poľsko dokáže investovať do obrany už takmer 5 % HDP (a to „tvrdých“, žiadnych duálnych výdavkov) a zároveň stavať diaľnice? Lebo dokáže efektívne čerpať eurofondy a vytvárať priaznivé podnikateľské prostredie. Snáď ani netreba pripomínať, ako v týchto oblastiach Slovensko pod vládou Smeru žalostným spôsobom zlyháva.
Výdavky členských štátov NATO v r. 2024
Na záver ešte jedna poznámka. Vyššie popísané robí politiku ako slovenskej, tak španielskej vlády populistickou a nezodpovednou. Medzi týmito dvomi krajinami je však jeden zásadný rozdiel. Vzhľadom na geografickú polohu Španielska sa dá pochopiť jeho menej alarmujúci postoj voči ruskému imperializmu. Avšak my sa nachádzame na východnej hranici NATO, v priestore, ktorý Vladimir Vladimirovič Putin považuje za sféru svojho vplyvu, a následky ruského útoku by sme znášali medzi prvými. Preto je Ficova politika nielen nezodpovedná voči spojencom, ale predovšetkým nebezpečná pre vlastný národ.
Zdroje:
https://www.nato.int/cps/en/natohq/news_236516.htm
https://www.aspistrategist.org.au/its-been-done-before-pay-for-more-defence-spending-with-debt/
https://www.icaew.com/insights/viewpoints-on-the-news/2024/jun-2024/chart-of-the-week-nato
https://ifp.sk/prognozy/makroekonomicke-prognozy/
https://iness.sk/zbrojenie-ako-keynesiansky-stimul/
