Británia bola po storočia imperiálnou veľmocou, ktorá ovládala pätinu zemskej súše. Počas 19. a 20. storočia však impérium „nad ktorým slnko nezapadá“ začalo postupne strácať svoje bývalé kolónie, ktoré sa vybrali po ceste k nezávislosti. Napriek tomu si Británia dokázala aj v druhej polovici 20. storočia zachovať niektoré zo svojich zámorských dŕžav. K nim patrili aj Falklandy (španielsky Malvíny), malé súostrovie ležiace v Atlantickom oceáne, juhovýchodne od pobrežia Argentíny. S rozlohou niečo cez 12 000 kilometrov štvorcových (štvrtina rozlohy Slovenska) ich obývalo v čase argentínskej invázie iba 1 820 obyvateľov a 400 000 oviec.
Falklandy alebo Malvíny?
Falklandy si od ich objavenia Britmi v roku 1592 nárokovalo okrem Británie aj Španielsko a Francúzsko. Argentína vyhlásila nezávislosť od Španielska v roku 1816. O štyri roky neskôr vláda v Buenos Aires uznala Falklandy ako súčasť Argentíny. V roku 1833 však ostrovy bez boja obsadili Briti a ich správa prešla do rúk britského guvernéra. V priebehu devätnásteho a dvadsiateho storočia súostrovie postupne osídľovali britskí osadníci. Argentína sa spočiatku snažila získať podporu pre znovuzískanie Falkland diplomatickou cestou na pôde Organizácie spojených národov. OSN v roku 1965 prijala rezolúciu, ktorá vyzvala obe krajiny k mierovému riešeniu tohto sporu. Každá z krajín mala totiž svoje argumenty a dôvody, podľa ktorých by mali Falklandy patriť im. Kľúčovým argumentom Britov bolo právo na sebaurčenie miestneho obyvateľstva, ktoré je zakotvené v Charte OSN. Väčšinu miestneho obyvateľstva tvorili potomkovia pôvodných osadníkov z Británie, ktorí nemali najmenší záujem stať sa obyvateľmi Argentíny. Británia im totiž poskytovala výhody sociálneho štátu a politické slobody, ktoré im autoritárska a nestabilná Argentína poskytnúť nedokázala. Navyše, v rokoch 1986 a 2013 sa na ostrovoch uskutočnilo referendum o zotrvaní súčasťou Veľkej Británie. V prvom referende sa za zotrvanie vyslovilo 96% obyvateľstva, v druhom 99,8% (proti boli iba traja obyvatelia). Ďalším argumentom Britov bol historický precedens, keďže Británia spravovala ostrovy administratívne a politicky takmer 150 rokov. Argentína sa naopak odvolávala na svoju teritoriálnu integritu. Súostrovie sa totiž nachádza iba 500 kilometrov od pobrežia Argentíny, no až 13 000 kilometrov južne od Britských ostrovov. Navyše, Argentína brala britskú prítomnosť na ostrovoch za pozostatok kolonializmu a prebratie ostrovov Britmi v roku 1833 za nezákonné. Využívanie nerastného bohatstva na ostrovoch Britmi bolo ďalším tŕňom v oku vtedajšej argentínskej vlády. Hoci sa obe krajiny dokázali v sedemdesiatych rokoch zhodnúť na niekoľkých kompromisoch, celkový problém to nevyriešilo.
Prvá premiérka v dejinách
Británia vstupovala do 80-tych rokov s novou premiérkou Margaret Thatcher. Jej Konzervatívna strana totiž v roku 1979 po piatich rokoch v opozícii znova zostavovala vládu. Koncom sedemdesiatych rokov sa však britská ekonomika prepadla do hlbokej recesie. Predchádzajúce labouristické vlády za sebou nechali neudržateľné verejné financie a vysoký dlh. Nastal ojedinelý ekonomický jav známy ako stagflácia. Ide o kombináciu vysokej nezamestnanosti a inflácie súčasne. Vláda preto prišla s efektívnou reštriktívnou fiškálnou politikou a obmedzila výdavky štátu. Zatváranie neefektívnych a stratových štátnych podnikov a baní sa nestretlo s pochopením časti verejnosti. V niektorých častiach Británie prerástla nespokojnosť s vysokou nezamestnanosťou do demonštrácii a pouličného násilia pri stretoch demonštrantov s políciou. Tesne pred vypuknutím vojny v apríli 1982 bola preto vláda Margaret Thatcher v Británii extrémne nepopulárna.
Vláda vojenskej junty a obdobie teroru
Argentína sa od 40-tych rokov 20. storočia, kedy sa k moci dostal plukovník Juan Perón, zmietala v politických, ekonomických a sociálnych problémoch. Nasledovalo niekoľko vojenských prevratov a vláda armády. Po rokoch v exile sa vrátil Perón k moci, no v roku 1976 ho počas štátneho prevratu zvrhla a moc prevzala vojenská junta. Začalo obdobie represií a politických čistiek známe ako špinavá vojna. Počas rokov vojenskej diktatúry prišlo v Argentíne o život alebo bez stopy zmizlo viac ako 30 000 ľudí. Krajina tiež zápasila s ekonomickými problémami. Rok pred vypuknutím falklandského konfliktu sa argentínskym prezidentom stal Leopoldo Galtieri. Vojenská junta bola v tom čase nepopulárna medzi Argentínčanmi a preto sa ich Galtieri snažil zjednotiť výrazným vojenským úspechom a prinavrátením strateného územia.
¡Las Malvinas son argentinas!
Vojenská operácia Rosario s cieľom prinavrátiť Falklandy Argentíne začala 2. apríla 1982, keď sa na ostrove vylodili argentínske jednotky. Hoci boli Argentínčania vo výraznej početnej prevahe, stretli sa s odporom miestnej domobrany a hŕstky príslušníkov Royal Marines. Briti sa však museli po krátkej ozbrojenej potýčke vzdať a Argentínčania tak obsadili hlavné mesto ostrovov Port Stanley. Argentínske velenie počítalo so skutočnosťou, že sa Británia nebude snažiť znovuzískať strategicky bezvýznamné súostrovie na opačnom konci planéty. Opak bol však pravdou. Margaret Thatcher stála tesne po invázii pred najväčšou dilemou svojej doterajšej politickej kariéry. Vyslať vojsko z Európy až takmer k brehom Antarktídy bolo extrémne logisticky náročné a prinášalo neisté výsledky. Briti ešte stále mali v pamäti fiasko počas Suezskej krízy v roku 1956, keď ich Američania v ich snahe znovuzískať Suezský kanál nepodporili, a tak sa museli stiahnuť. Spoliehať sa iba na diplomatické riešenie problému by však na druhej strane znamenalo istú stratu ostrovov. Hneď na ďalší deň po začiatku invázie vydala Bezpečnostná rada OSN rezolúciu, v ktorej odsúdila agresiu a vyzvala argentínske jednotky k okamžitému stiahnutiu sa z ostrovov. Argentína sa kvôli zlým medzinárodným vzťahom ocitla medzi svojimi juhoamerickými susedmi osamotená. Najväčší problém pre ňu predstavovalo susedné Čile, s ktorým bola Argentína na pokraji vojenského konfliktu. Tým pádom musela na čilských hraniciach viazať svoje elitné jednotky a na Falklandy vyslať prevažne neskúsených brancov.
Železná lady
Medzitým Margaret Thatcher oznámila členom britskej vlády rozhodnutie ísť do vojenského konfliktu. „Obyvateľstvo Falklandských ostrovov, rovnako ako obyvateľstvo Spojeného kráľovstva je ostrovným pokolením… Počtom je ich málo, ale majú právo žít v mieri, vybrať si svoj vlastný spôsob života a rozhodnúť sa, ku komu patria. Ich spôsob života je britský; sú lojálni korune. Je vôľou britských ľudí a povinností vlády Jej Veličenstva, aby sme toto právo zaštítili.“ Briti sa spoliehali na podporu Američanov, ktorí však v prvých dňoch invázie trvali na diplomatickom riešení konfliktu. Argentína bola totiž cenným spojencom Američanov pri snahe zastaviť rozširovanie komunizmu v Južnej Amerike. Až neskôr uvalili Američania na Argentínu ekonomické sankcie a Británii pomohli aj s dodávkou vojenského vybavenia. K sankciám sa pridali aj ďalšie európske krajiny, ktoré navyše zakázali export z Argentíny. Najdôležitejším spojencom Británie však bolo pravdepodobne Čile pod vedením generála Augusta Pinocheta. Čiľania poskytovali Britom dôležité vojenské informácie o pohybe Argentínčanov, keďže v ich strategickom záujme bola čo najviac oslabená Argentína neschopná ďalšieho vojenského konfliktu. Koncom apríla sa už k falklandským brehom plavila britská flotila s 15 000 vojakmi na palube, ktorá mala byť podporovaná letectvom. Britom sa čoskoro podarilo získať námornú prevahu a okolo ostrovov vyhlásili zakázanú zónu, ktorá im umožnila napádať všetky argentínske lode a lietadlá. Druhého mája Briti potopili argentínsky krížnik General Belgrano, na ktorého palube zahynulo 368 argentínskych námorníkov. Tento moment znamenal kľúčový obrat vo vojne. Nasledovalo britské vylodenie 21. mája na západnom pobreží, ktoré prebiehalo bez akéhokoľvek argentínskeho odporu. Británia mala v tom času jednu z najlepších armád na svete, takže slabo vyzbrojení argentínski branci bez potrebného výcviku nemali proti nej žiadnu šancu. Konflikt sa skončil neskoro večer 14. júna podpísaním argentínskej kapitulácie. Počas konfliktu zahynulo 255 Britov a 746 Argentínčanov. Po podpísaní kapitulácie nad Port Stanley po 74 dňoch znovu viala vlajka Jej Veličenstva.
Dlhodobé hľadisko vojny
Dôsledky falklandského konfliktu boli pre obe zúčastnené strany rôzne. Pre Argentínu mala prehra vo vojne očistný, katarzný účinok. Nepopulárny prezident Galtieri bol nútený odstúpiť a neskôr bol zatknutý. V krajine skončilo obdobie teroru a uskutočnili sa prvé demokratické voľby po dlhej dobe. Británia potvrdila, že postupná strata jej zámorských kolónii automaticky neznamená aj stratu jej statusu svetovej veľmoci. Víťazstvo vo vojne znamenalo aj zvýšenú popularitu Margaret Thatcher. Z najmenej obľúbenej premiérky v dejinách sa za pár mesiacov stala národná hrdinka. Vďaka tomu sa Konzervatívnej strane podarilo vyhrať voľby v roku 1983 so ziskom takmer 400 kresiel v parlamente. Margaret Thatcher bola premiérkou až do roku 1990. Za jej vlády sa podarilo uskutočniť viacero dôležitých ekonomických reforiem, čo spôsobilo bezprecedentný rast britskej ekonomiky. Margaret Thatcher si navyše svojou nekompromisnou politikou voči Sovietom od nich vyslúžila prezývku „železná lady“. Právom tak patrí k najdôležitejším štátnikom a štátničkám 20, storočia, ktorí tvorili svet, aký ho poznáme dnes my.
Zdroje:
- Eric Gross. MercoPress. Falklands’ 1986 referendum showed 94.5% favoured British sovereignty (8.12.2012) https://en.mercopress.com/2012/09/08/falklands-1986-referendum-showed-94.5-favoured-british-sovereignty
- T. Dugdale-Pointon. History of War. The Falklands War 1982 (18.2.2006) http://www.historyofwar.org/articles/wars_falklands.html
- Murray Lorraine. Britannica. History of the Falkland Islands https://www.britannica.com/place/Falkland-Islands/History
- BBC. Falklands referendum: Voters choose to remain UK territory https://www.bbc.com/news/uk-21750909
- Radim Kapavik. Valka.cz. Falklandy 1982. https://www.valka.cz/10500-Falklandy-1982
- Sosna Marek. Západočeská univerzita v Plzni. Válka o Falklandy 1982 https://dspace5.zcu.cz/bitstream/11025/19407/1/Valka%20o%20Falklandy%20(Marek%20Sosna).pdf
