V utorok 26. októbra 2021 organizovala Občiansko-demokratická mládež online diskusiu na tému „Rok po konflikte v Náhornom Karabachu“. Záznam z diskusie si môžete pozrieť tu. Hosťami boli zakladateľ think-thanku Strategic Analysis Ján Cingel a spoluautor Petície za Náhorný Karabach – Arcach, Patrik Lučan.
Minuloročná vojna o Náhorný Karabach bola najnovšou eskaláciou viac ako 30 rokov nevyriešeného konfliktu medzi Arménskom a Azerbajdžanom. Bola v poradí druhou vojnou, ktorá prepukla v tomto regióne od pádu Sovietskeho zväzu. Za primárneho agresora a zároveň víťaza vojny sa považuje Azerbajdžan. Vojna trvala 6 týždňov a bola ukončená prímerím 10. novembra 2020. Toto prímerie bolo sprostredkované a podpísané prezidentom Ruskej federácie Putinom, prezidentom Azerbajdžanu Alijevom a premiérom Arménska Pašinjanom.
Aká je situácia v Náhornom Karabachu v súčasnosti?
V regióne prevláda nestabilita. Tá súvisí s chýbajúcou dohodou o statuse Náhorného Karabachu. Ďalšími faktormi, ktoré spôsobujú napätie, sú hranice Náhorného Karabachu a tretí aktéri pôsobiaci v regióne. Hranice Náhorného Karabachu nie sú delimitované a demarkované, na ich označenie sa používajú staré sovietske mapy. Problémy vznikajú predovšetkým v južnej časti Arcachu, ktorá bola obsadená Azerbajdžanom a pozdĺž regiónov Karbadžan a Lačin, ktoré oddeľujú Náhorný Karabach od Arménska a do vojny v 2020 boli pod arménskou kontrolou.
Ako vojna ovplyvnila situáciu v Arménsku a Azerbajdžane?
Pre Arménsko bola vojna katastrofálnou prehrou. Napriek tomu, že v Arménsku existuje tzv. karabašský komplex – ak politik neuspeje v otázke Náhorného Karabachu, stáva sa politickou mŕtvolou, premiér Nikola Pašinjan zotrval vo svojej funkcii, a to aj po vypísaní predčasných volieb. Za úspechom jeho zotrvačnosti možno vidieť fakt, že nehľadá ďalšiu vojnu v regióne, čo nemožno povedať o arménskej opozícii. Obavou väčšiny Arménov je v súčasnosti snaha Azerbajdžanu vybudovať cestný priechod do oblasti Nachičevanu, ktorá je oddelená od Azerbajdžanu územím Arménska.
Azerbajdžan v konflikte zvíťazil. Autokratický prezident Alliev sa dostal na vrchol svojej popularity. Dokonca aj predstavitelia opozície, mnohí z nich väznení, sa vyjadrili v prospech vojnového konfliktu. To sa im vypomstilo, keďže prispeli k posilneniu pozície prezidenta. Sila autokratického režimu sa momentálne prejavuje v úplnom potlačení disentu a zatýkaní aktivistov. Pre oblasti získané vo vojne 2020 predstavil Azerbajdžan veľkolepé plány na rekonštrukciu, otázne je do akej miery ich bude schopný financovať. Vojna bola pre Azerbajdžan veľmi drahá, a zisky z ropy sa začali strácať kvôli kleptokracii. Správy o machináciách v Azerbajdžane dominovali aj v Pandora Papers. Ekonomická situácia sa v krajine zhoršila a s tým rastie aj sociálne napätie.
Aký vplyv majú v regióne tretí aktéri?
Do vojny o Náhorný Karabach sa z okolitých štátov nepriamo zapojilo hlavne Turecko a Rusko. Turecko podporovalo Azerbajdžan ako spriatelenú islamskú a turkickú krajinu a to dodávkami zbraní a logistikou. Dôvodom tureckého angažovania v regióne je záujem prepojiť turkické národy cez Azerbajdžan až po strednú Áziu a posilniť si svoj vplyv v oblasti. Rusko podporovalo obe strany konfliktu, predovšetkým dodávkami zbraní. Vyslalo do regiónu mierotvorcov, ktorí majú chrániť územia pod kontrolou Arcachu. O vyslanie mierotvorcov sa Rusko pokúšalo už od roku 2014. Súčasné prímerie s mandátom mierotvorcov na 5 rokov je pre Rusko veľmi výhodné, lebo umožňuje Rusom získať si vplyv v Azerbajdžane, kde dovtedy Rusko nebolo vojensky prítomné. Cieľom Ruska je vystupovať neutrálne a stále byť v regióne relevantným hráčom. Irán sa do konfliktu nemiešal. Na jeho území žije významná azerbajdžanská menšina (asi 13 miliónov obyvateľov, teda viac ako v samotnom Azerbajdžane), čo predstavuje pre Irán destabilizačný faktor. Navyše, Azerbajdžan je považovaný za predsunutú základňu Izraelu, čo vníma Irán veľmi citlivo. Negatívne je Iránom vnímaný aj rastúci vplyv Turecka v regióne.
Je konflikt ukončený prímerím z novembra 2020?
Konflikt o Náhorný Karabach rozhodne ukončený nie je – keďže prebieha už niekoľko desaťročí, je nazvaný zamrznutým konfliktom. Prímerie len ukončilo vojenský zásah. Po skončení prvej vojny o Náhorný Karabach bolo v 1994 tiež Ruskom sprostredkované a podpísané prímerie. Predstavitelia vlád Arménska a Azerbajdžanu odvtedy vedú mierové rozhovory sprostredkované Minskou skupinou OBSE. Táto skupina navrhla mierové riešenie konfliktu pod názvom Madridské princípy. Predstavitelia Arménska aj Azerbajdžanu sa dohodli na niektorých zásadách týchto princípov (celkovo 6 bodov), avšak do septembra 2020 nebol urobený žiaden krok smerom k ich naplneniu.
Ako ovplyvnila vojna mierový proces?
Vojna v roku 2020 naplnila jeden z nesplnených bodov madridských princípov a to návrat území obklopujúcich Náhorný Karabach pod kontrolu Azerbajdžanu (od 1994 bol juhozápad okolo Náhorného Karabachu okupovaný Arménskom, ide o 7 regiónov, ktoré nepatrili pod sovietsku entitu Autonómnej oblasti Náhorný Karabach). Fakticky tak ostáva už len usporiadanie referenda v Arcachu, pretože podľa madridských princípov je jedným z kľúčových bodov určenie konečného právneho štatútu Náhorného Karabachu prostredníctvom právne záväzného prejavu vôle. Otázne je, či by Azerbajdžan k takémuto kroku pristúpil v dohľadnej budúcnosti, obzvlášť po tom čo vyhral vojnu.
Aký má postoj k situácií Európska únia a Slovensko?
Európska únia sa v konflikte neangažovala (zameriavala sa na riešenie pandémie v EÚ) a po vojne v 2020 v regióne stratila vplyv. EÚ sa sústreďuje na humanitárnu a rozvojovú pomoc. Chýba silný politický, či diplomatický postoj požadujúci návrat znepriatelených krajín k rokovaniu Minskej skupiny.
Slovensko je v Arménsku aj Azerbajdžane zamerané na ekonomickú diplomaciu, začína sa rozvíjať hospodárska spolupráca. V Baku aj v Jerevane sa nedávno otvorili nové slovenské ambasády a slovenská diplomacia sa preto ku konfliktu vyjadruje apelovaním na dodržiavanie teritoriálnej integrity a medzinárodného práva.
