Oranžový mier: Arménsko – Azerbajdžan

História akéhokoľvek konfliktu na Blízkom a Ďalekom východe či v Južnom Kaukaze býva už tradične komplexná a plná rozporuplných záverov či zdanlivo patových konštelácií, no v marci 2025 obletela svet priaznivá správa, ktorá tejto téze odporuje — konflikt trvajúci 37 rokov s vysokou pravdepodobnosťou skončí uznaním územnej celistvosti oboch strán a obnovením obchodných vzťahov so Západným svetom.

História a okolnosti konfliktu

Jadrom konfliktu bol Náhorný Karabach, hornaté územie ležiace na rozmedzí Azerbajdžanu a Arménska.

Armenia and Azerbaijan on the brink of war | Epthinktank | European Parliament

Podstata rozporu pozostáva z hlbších historických súvislostí. V roku 1923 bolo z regiónu urobené autonómne územie Azerbajdžanskej sovietskej socialistickej republiky. Koncom dvadsiateho storočia bola oblasť obývaná zo zhruba 77% Arménmi. Následkom tohto etnického vývoja bolo, že v roku 1988, v čase, kedy sa ZSSR pomaly rozpadal, zákonodarný zbor Náhorného Karabachu hlasoval za pripojenie k Arménskej sovietskej socialistickej republike. Tento krok z pohľadu azerbajdžanov ohrozoval azerbajdžanskú územnú integritu, no z pohľadu Arménov išlo len o napravenie historickej krivdy zo Stalinovej éry. Moskva aj Baku odmietli, no definitívnym pádom ZSSR sa situácia zmenila, keďže Arménsko aj Azerbajdžan sa stali slobodnými a nezávislými krajinami. Rok 1988 značí začiatok prvej vojny o Náhorný Karabach; označuje sa tak kvôli mnohým protestom a rabovačkám medzi arménskymi a azerbajdžanskými obyvateľmi, avšak plnohodnotný ozbrojený konflikt vypukol až v roku 1991 medzi už nezávislými krajinami. V tom istom roku vyhlásil nezávislosť aj samotný región Náhorný Karabach. Medzi rokmi 1991 a 1994 arménske ozbrojené milície dotované Arménskom získali kontrolu nad takmer celým Náhorným Karabachom a okolitými azerbajdžanskými teritóriami. V roku 1993 teda Arménsko kontrolovalo zhruba 20 % celého Azerbajdžanu. Posledný výstrel padol na jar 1994, keď Ruskom vyjednaný „Biškekský protokol“ ponechal Náhorný Karabach ako de facto nezávislý subjekt so sídlom v meste Stepanakert; avšak subjekt bol v skutočnosti ťažko ekonomicky aj obranne závislý na Arménsku. Celkovo si prvá vojna o Náhorný Karabach vyžiadala zhruba 30 000 obetí a tisíce utečencov. Prímerie formálne trvalo od jeho bilaterálneho prijatia v roku 1994 až do septembra 2020. Medzičasom boli útoky dronmi či ostreľovanie pomerne bežné; najintenzívnejšie boje prebiehali v apríli 2016 a vyžiadali si stovky obetí. Po štyroch dňoch bojov sa strany dohodli, že zložia zbrane, avšak obe strany sa navzájom obvinili z porušovania prímeria. Prímerie sa oficiálne skončilo v septembri 2020 po lete tvrdých bojov na hraniciach, počas ktorých zomrelo zhruba 7 000 vojakov a civilistov.

Nedávny vývoj

Výzvy OSN, USA aj Ruska zlyhávali a boje sa opakovane obnovovali. Druhá vojna o Náhorný Karabach sa vyznačovala tým, že obe strany, no najmä Azerbajdžan vďaka podpore Turecka a množstva finančných prostriedkov z plynu a ropy, využívali modernú vojenskú techniku, ťažké delostrelectvo, drony a dokonca praktiky informačnej vojny vrátane propagandy na sociálnych sieťach. Boje začali ráno 27. septembra. Po 44-dňovej technicky náročnej azerbajdžanskej ofenzíve získali značné časti územia a okolitých regiónov. Medzičasom zlyhali 3 pokusy o nastolenie prímeria zo strany Ruska, Francúzska a Spojených štátov. Po obsadení mesta Šuša, druhého najväčšieho mesta v Náhornom Karabachu, sa nakoniec pristúpilo na prímerie 10. novembra 2020 a to kolísavo vydržalo 3 roky. Obe strany sa opäť obviňovali z menších porušení prímeria. Koncom roka 2022 sa azerbajdžanským protestujúcim, ktorí protestovali proti enviromentálnemu dopadu nelegálneho ťaženia v oblasti, podarilo zablokovať Lačinský koridor. Ten je považovaný za tepnu arménskych obyvateľov v Náhornom Karabachu (ktorý je de jure súčasťou Azerbajdžanu, ale de facto samostatná republika s názvom „Artsakh“). Ide o horskú diaľnicu, ktorá spája Arménsko s republikou Artsakh, teda Náhorným Karabachom; podľa dohodnutého prímeria z roku 2020 prevzali kontrolu nad týmto regiónom ruské ozbrojené sily. Arménska strana je však presvedčená, že protestujúci boli napojení na azerbajdžanskú vládu. V koridore Azerbajdžan zriadil kontrolné stanovisko, aby zabránil „nelegálnej“ preprave vojenských zásob a prírodných zdrojov. Blokáda bola kritizovaná štátmi aj ľudskoprávnymi organizáciami. Medzi 19. a 20. septembrom Azerbajdžan spustil rozsiahlu bleskovú ofenzívu, pri ktorej prevzal vojenskú kontrolu nad Náhorným Karabachom. Táto operácia prišla po opätovnom otvorení spomínaného koridoru pre humanitárnu pomoc. Azerbajdžan vyhlásil, že ide o protiteroristickú operáciu. Obete sa pohybujú na úrovni dvoch stoviek. Po tomto, v sprostredkovaní Ruskej federácie, arménske separatistické skupiny zložili zbrane a celý región bol plne integrovaný ako azerbajdžanský. Dňa 1. januára 2024 vyhlásili separatistické jednotky úplné rozpustenie štátu Artsakh. Arménsko naznačilo, že uzná azerbajdžanskú kontrolu nad Náhorným Karabachom.

Mierová dohoda

Dňa 13. marca 2025 bolo oficiálne vyhlásené, že obe strany konfliktu sa dohodli na všetkých podmienkach mierovej dohody, sprostredkované a vyjednané Spojenými štátmi americkými. Ceremoniálne podpisovanie prebehlo 8. augusta (avšak ratifikácia v pravom slova zmysle ešte neprebehla). Čo je však podstatne zaujímavejšie, sú samotné podmienky.

Obe krajiny sa recipročne zaviazali rešpektovať svoju územnú celistvosť
Žiadna strana nepoužije – ani nebude hroziť použitím – hrubej sily
Začnú sa rokovania o vymedzení a demarkácii spoločnej hranice.
Na implementáciu zmluvy bude dohliadať bilaterálna komisia.

Okrem toho sa zaviazali na právne riešenie vzájomných medzinárodných žalôb. Azerbajdžan si stanovil aj dve vlastné podmienky, prvá je, že Arménsko pozmení ústavu tak, aby neobsahovala explicitné nárokovanie na teritória, špeciálne tie súvisiace s Náhorným Karabachom, a druhá, ukončenie rámca OSCE Minsk Group. Z geopolitického hľadiska sa rovnováha značne naklonila k Západu a USA tým, že hlavným mediátorom boli Spojené štáty americké, čo vytlačilo tradičných hráčov v regióne, ako Irán či Rusko, ktoré má navyše už dlhšiu dobu problém udržať geopolitický vplyv v regióne. A na záver jedna kuriozita: „Trumpov koridor“ alebo TRIPP — Trump Route for International Peace, teda „Trumpova trasa k medzinárodnému mieru“, jedná sa o koridor, ktorý by mal spájať Azerbajdžan s jeho Nachičevanskou exklávou (časť azerbajdžanského územia úplne obklopená Arménskom a inými krajinami), ktorý prechádza cez arménske územie. Američania taktiež dostali exkluzívne práva na koridor na 99 rokov. Pravdepodobne tieto práva prenajmú ďalej a konzorcium navrhne a vybuduje dopravné spojenia, energetickú infraštruktúru a pod.

Napriek nepredvídateľnej a často chaotickej politike Donalda Trumpa a jeho administratívy táto udalosť priniesla skutočné ovocie a hmatateľné výsledky: svet zažehnal jednu z najdlhších postsovietskych konfliktov. Bol vytvorený prvý oficiálny dokument o úplnom uznaní hraníc a ak sa dohoda dodrží, otvoria sa možnosti pre medzinárodné investície do dopravy, energetiky a technológií, čo otvára dvere hospodárskej transformácii.