Agentúra Ipsos nedávno pre Denník N zverejnila dáta o podiele ľudí, ktorí uvažujú nad odchodom zo Slovenska. Podľa agentúry až 23 % ľudí nad 18 rokov zvažuje, že by krajinu opustili. Fakt, že takmer štvrtina populácie uvažuje o odchode, znie hrozivo. V kontexte súčasnej politickej situácie a zlyhávania štátu v mnohých oblastiach sa obavy ľudí o budúcnosť dajú pochopiť.
Mali by sme sa teda báť masového exodu? Dáta Inštitútu Gallup naznačujú, že nie sme jediní, kto nad odchodom rozmýšľa a dokonca sa ani veľmi nevymykáme európskemu priemeru. Podľa Gallupu je priemer v EÚ približne 20 %. Inštitút tiež upozorňuje, že počet ľudí, ktorí reálne odídu, je násobne nižší než počet tých, ktorí o tom len uvažujú. Zdá sa, že zatiaľ sa teda žiadne „sťahovanie národov“ v EÚ konať nebude.
Nespokojnosť so spravovaním štátu
Ak je hlavnou motiváciou odchodu súčasná politická situácia, môžeme sa obzerať po iných, lepšie spravovaných krajinách. No netreba zabúdať, že radikálne politické prúdy sú na vzostupe aj vo vyspelých západných štátoch, či už v Nemecku, Česku alebo vo Francúzsku. Stačia jedny voľby a aj stabilné demokracie môžu ľahko skĺznuť z cesty. Príklon voličov k populistickým stranám je globálny trend. V čase veľkých svetových kríz ťahajú umiernené stredo-pravé strany za kratší koniec.
Doma často kritizujeme školstvo, zdravotníctvo či verejné služby, a právom. Otázne však je, či pri úvahe o „zahraničí“ nepreceňujeme kvalitu týchto služieb v iných krajinách. Všetko vyzerá ideálne, keď niekde strávime víkend alebo jeden semester. No až trvalý život v zahraničí, keď musíme riešiť bežné praktické záležitosti, odhalí nedokonalosti. Zo svojej skúsenosti viem, že hoci niektoré veci fungujú lepšie, iné zasa horšie. Slovensko je napríklad v porovnaní s viacerými krajinami pomerne bezpečná krajina.
Ako je to s tým „americkým snom“
Veľkou témou života v zahraničí je hľadanie adekvátneho zamestnania. Áno, pre vysokokvalifikovaných ľudí s dopytovanou profesiou to môže byť jednoduchšie. Pre väčšinu to však nemusí byť také priamočiare. Cudzinci často narážajú na problémy, ak neovládajú jazyk na vysokej úrovni alebo ak nepochádzajú z danej kultúry. Riešením je niekedy prijatie práce, ktorá nezodpovedá ich kvalifikácii, takej, ktorú by doma odmietli.
Ďalšou témou je integrácia do spoločnosti. V mnohých krajinách je pre prvú generáciu expatov pomerne veľká bariéra. Človek sa môže snažiť akokoľvek, no plnohodnotné začlenenie býva náročné. Čím sme starší, tým ťažšie sa prispôsobujeme. Neraz až druhá či tretia generácia sa dokáže viac-menej integrovať, najmä vďaka tomu, že prejde edukačným systémom a vytvorí si sieť kontaktov.
Treba tiež rátať s pretrhnutím väzieb s rodinou, priateľmi a komunitou. Život stovky či tisíce kilometrov ďaleko komplikuje osobné vzťahy a môže viesť k pocitu odlúčenia.
Áno, aj život v zahraničí má svoje výhody
Nechcem znieť pesimisticky ani nikoho odrádzať od štúdia či práce v zahraničí. Naopak, žijeme v jednej z najvyspelejších častí sveta, v EÚ s jednotným trhom a otvorenými hranicami. Štúdium, Erasmus, stáže či pracovné skúsenosti v zahraničí považujem za obrovský prínos európskej integrácie.
Sám som strávil dva semestre na Erasme v Portugalsku a Belgicku a takmer dva roky pracoval v Bruseli. Tieto skúsenosti považujem za veľmi obohacujúce a každému ich odporúčam. Mladí ľudia s dobrou jazykovou výbavou saurčite nestratia. To, čo sa snažím povedať, je, ako píše expertka na talentové politiky Iva Kleinová, často podceňujeme kvalitu života na Slovensku a preceňujeme život v zahraničí.
Nepodľahnime pesimizmu
Môžeme byť frustrovaní zo súčasnej situácie. No stále žijeme v demokracii a právnom štáte, v klube 27 členských krajín EÚ. Pozrime sa, ako za svoju demokraciu bojujú Ukrajinci, ktorí sú v oveľa horšej situácii ako my. Alebo do Gruzínska a Srbska, kde mladí ľudia dávajú najavo, že chcú zostať doma,ale chcú žiť v krajine, kde vládnu demokratické princípy.
Skúsme aj my prispieť k tomu, aby sa nám doma žilo lepšie. Na Slovensku stále žije množstvo skvelých ľudí, ktorí chcú túto krajinu posúvať dopredu, v súkromnom, verejnom aj mimovládnom sektore. Zaujímajme sa o veci verejné a participujme na nich.
Čo by za to dali naši starí rodičia, ktorí si zažili hrôzy komunizmu, niektorí aj Slovenského štátu. Skúsme sa preto dvakrát zamyslieť či definitívny odchod je skutočné riešenie. Lebo ak všetci odídeme, možno sa už nebude kam vrátiť.
