Katarína Takáčová
V sobotu 19. marca 2006 sa celý svet pozeral na Bielorusko. Prečo? Tejto krajine prischla nelichotivá prezývka „posledná diktatúra v Európe“. Prezident Alexander Lukašenka už od svojho prvého zvolenia v roku 1994 systematicky brzdil rozvoj trhového hospodárstva a demokratických inštitúcií. O dva roky si v referende, ktorého legitímnosť neuznali USA ani Európska únia, predĺžil funkčné obdobie zo štyroch na sedem rokov. Voľby v roku 2001 opäť vyhral, hoci podľa Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe „nesplnili medzinárodné štandardy“. Opozícia bola zastrašovaná. Štátne média sa stali Lukašenkovou hlásnou trúbou. Súkromné média trpeli cenzúrou. Bieloruské hospodárstvo, stále viac príkazové než trhové, sa stávalo závislejším od Ruska. Amnesty International a Human Rights Watch upozorňovali na nedodržiavanie ľudských práv. Záhadne mizli novinári a ľudia, označovaní ako politicky nepohodlní. Zahraniční demokratickí aktivisti nedostávali víza do krajiny. Ruština bola vyhlásená za oficiálny jazyk, bieloruština zakázaná. Ľudia žili v strachu pred Lukašenkovým režimom.
Hoci nezdieľame štátne hranice s Bieloruskom, je to krajina Slovensku omnoho bližšia, než sa na prvý pohľad zdá. Bielorusi dlho nemali vlastný štátny útvar. Dnešné bieloruské územie patrilo čiastočne pod Litvu, Poľsko a cárske Rusko. Až v roku 1922 sa ako Bieloruská sovietska republika stalo súčasťou ZSSR. Bieloruská republika oficiálne deklarovala suverenitu 27. augusta 1990, nezávislosť od Ruska až v roku 1991. Bielorusko sa muselo vysporiadať podobnými problémami Slovensko – závislosť od Ruska, hľadanie vlastnej identity, nevyhovujúca hospodárska štruktúra a zaostalosť technického vybavenia. A ešte jedna paralela – kým my sme svojmu „otcovi vlasti“ Vladimírovi Mečiarovi povedali jasné NIE, Alexander Lukašenko zapcháva opozícií aj médiám ústa. Tohoročné prezidentské voľby mohli byť také prelomové, ako naše parlamentné v roku 1998 alebo „oranžové“ prezidentské minulý rok.
Práve v roku 1998 sme my, Slováci túžiaci po lepšej spoločnosti, očakávali každé povzbudenie zo zahraničia. Spomínajúc na atmosféru toho roku, rozhodli sme sa vyjadriť solidaritu a podporu Bieloruskej zmene. MK ODM BA a Kresťansko-demokratická mládež Slovenska v spolupráci s nadáciou Pontis zorganizovali 14. marca 2006 v UPC v Mlynskej doline konferenciu „Bielorusko (pred a po) 2006 – možné zmeny a postavenie tretieho sektora“. Konferenciu moderoval Ladislav Smoroň (MK ODM BA), ako hostia vystúpili Tomáš Zálešák (politológ, poradca predsedu NR SR), Juraj Marušiak (SAV), Marek Úškrt (MK ODM BA) a Mária Nemcová (KDMS). Telemostom sme sa spojili s aktivistami z Third Way, ktorí nám priblížili napätú situáciu v krajine.
Prezidentské voľby v Bielorusku dopadli podľa očakávaní – síce zmanipulované, nedemokratické a nespĺňajúce medzinárodné štandardy – jasným víťazstvom Alexandra Lukašenka. Oficiálne získal 84.2%, jeho hlavný protikandidát Alexander Milinkievič len 3.1% hlasov. Ľudia, ktorí mali odvahu demonštrovať v uliciach proti priebehu volieb, čelia represiám, väzeniu a súdnym procesom. Bielorusi však majú právo žiť v lepšej spoločnosti. Hoci sa ešte nedokázali vzoprieť, raz ten deň musí prísť. My sme to dokázali, a preto by sme ich mali podporovať, aby svoj boj za slobodu a demokraciu nevzdávali.
