Martin Manina
Pri príležitosti Medzinárodného dňa ľudských práv prišiel 10. decembra 2006 do Bratislavy líder bieloruskej opozície Alexander Milinkievič. Na Slovensku sa zastavil na pozvanie Nadácie Pontis počas cesty do Štrasburgu, kde mu na slávnostnom zasadnutí Európskeho parlamentu bola odovzdaná Cena Andreja Sacharova za slobodu myslenia. Milinkievič bol v marcových prezidentských voľbách spoločným kandidátom Zjednotených demokratických síl. Tieto voľby však mnohí pozorovatelia označujú ako nedemokratické a zmanipulované. Počas návštevy ho sprevádzala jeho manželka Ina Kulei, ktorá je výraznou osobnosťou mimovládneho sektora v Bielorusku.
Nadácia Pontis sa pokúšala zariadiť predovšetkým stretnutie Milinkieviča s predsedom parlamentu. Pavol Paška bol však príliš zaneprázdnený, aby na Medzinárodný deň ľudských práv prijal bieloruského hosťa. Premiér Fico je v Bielorusku dobre známy, iste si ešte dobre pamätajú jeho návštevu v Minsku, a najmä to, ako ho Lukašenko využil na propagáciu svojho režimu. Určite zavážil i článok v straníckych novinách Smeru, ktorý opisoval Lukašenka ako predstaviteľa „tretej cesty“, a to v čase, keď strana Smer mala „tretiu cestu“ vo svojom názve. Bieloruská opozícia nemohla prehliadnuť ani prítomnosť premiéra Fica na recepcii štátu, ktorý vedie Lukašenko. Na otázku, prečo sa slovenský premiér nestretne s bieloruským politikom, hovorkyňa Glendová odpovedala, že preto, lebo „pán Milinkievič oficiálne nepožiadal Úrad vlády SR o stretnutie s predsedom vlády“. Šéf bieloruskej opozície oň nepožiadal, lebo keby chcel Ficovi poďakovať za podporu, tak by naozaj nemal za čo.
O to radšej som však prijal pozvanie na stretnutie s Alexandrom Milinkievičom, ktorému podporu osobne vyjadrili aj Mikuláš Dzurinda, Pavol Hrušovský, Béla Bugár či Pál Csáky. Počas nášho spoločného stretnutia s pánom Milikievičom sme sa rozprávali o podpore prodemokratických síl a snahe zvýšenia spolupráce v danej agende. My sme podobný boj vyhrali v roku 1998, Bielorusko ešte stále čaká.
