Konferencia KI – Hodnotová orientácia zahraničnej politiky SR

Published on: 29 júna, 2008

Filled Under: Aktuality

Views: 867

Martin Horanský
Dňa 17. júna 2008 Konzervatívny inštitút usporiadal mimoriadne zaujímavú konferenciu v Pálffyho paláci v Bratislave na tému Hodnotovej orientácie zahraničnej politiky SR. Na týchto pár stranách by som rád zhrnul, čo všetko na nej odznelo a prečo sa oplatí na podobné akcie prísť.

V prvom paneli vystúpili Svetozar Gavora s prezentáciou o zahraničnej politike Španielska a Nórska a Ondrej Schutz s podobnou prezentáciou o Slovinsku. Panel moderoval  riaditeľ KI  Ondrej Dostál. V prípade Španielska boli porovnávané pravicové vlády José Maria Aznara (PP – 1998-2004) s ľavicovou vládou J.L. Rodrigueza Zapatera (PSOE – 2004-). S. Gavora vyzdvihol niektoré podobnosti medzi Španielskom a Slovenskom – relatívne nedávny prechod od diktatúry k demokracií, či zmena 8-ročnej pravicovej vlády na ľavicovú. Rozdielne od Slovenska sú konštitučná monarchia, obchodná, imperiálna a koloniálna minulosť Španielska. Je zaujímavé, že v oboch krajinách došlo po zmene vlády k veľkým kontrastom v postojoch strán k zahraničnej politike. Spoločný príklad je Irak – obe krajiny po výmene vlády ako splnenie predvolebného sľubu stiahli svoje vojenské sily z tejto krajiny. Rozdielne boli aj postoje Aznarovej a Zapaterovej vlády k diktatúram v Latinskej Ameriky – Kuba, Venezuela a Bolívia. V prípade pravicovej vlády boli postoje Španielska voči týmto krajinám oveľa tvrdšie a razantnejšie – na obranu Zapatera ale zaznelo, že vďaka „teplejším “ vzťahom s Kubou sa mu podarilo vyjednať prepustenie niekoľkých disidentov. Príklad, keď ekonomické záujmy prevážili morálne zásady, je Čína, s ktorou mali obe vlády veľmi dobré vzťahy. Španielske priority zahraničnej politiky sú všeobecne – EÚ (čo najväčšie prerozdelenie zdrojov), Maghreb (severozápadná Afrika), Blízky Východ a bývalé kolónie (Latinská Amerika, Rovníková Guinea a ďalšie). Podrobnejšie o tejto prezentácii si môžete prečítať tu www.konzervatizmus.sk

S. Gavora pokračoval s prezentáciou zahraničnej politiky Nórska, kde porovnával tiež ľavicové a pravicové vlády. Prišiel ale k záveru, že tu nedochádza k žiadnemu kolísaniu postojov, ako to bolo v prípade Španielska, ale naopak, že nórska zahraničná politika je veľmi vyrovnaná. Uzavrel ju tým, že Nórsko je pre Slovensko skutočne pozitívny príklad, že aj malá krajina môže mať vo svete diplomacie veľké slovo. Viac tu http://www.konzervativizmus.sk/upload/pdf/Gavora_Norsko.pdf

Nasledoval spolupracovník KI Ondrej Schutz s prednáškou o zahraničnej politike Slovinska. Štát je členom EÚ a NATO. Priority zahraničnej politiky Slovinska sú EÚ a Západný Balkán. Ako dedičstvo bývalej Juhoslávie má Slovinsko výborné vzťahy s komunistickou Čínou. Prejavujú sa najmä pravidelnými vzájomnými návštevami a rozhovormi. K výraznému zlepšeniu týchto vzťahov došlo v roku 2004. Preto neprekvapuje, že Slovinsko podporuje koncept jednotnej Číny (Tajwan, Tibet, Sin-Ťian). Krajina má tiež výborné vzťahy s Ruskou federáciou, ktoré boli narušené akurát počas predsedovania Slovinska v OBSE v dobe tzv. „farebných“ revolúcií v bývalých sovietskych republikách. Voči Bielorusku zaujalo ale tvrdý postoj, súhlasilo so sankciami voči vysokým predstaviteľom Lukašenkovej administratívy po zmanipulovaných voľbách 2006. S diktatúrou Islama Karimova v Uzbekistane má krajina výborné vzťahy. Počas revolúcie v Kirgizstane v roku 2005 pôsobilo Slovinsko v roli mediátora medzi oboma znepriatelenými stranami. Krajina má výborné vzťahy aj s Egyptom, konkrétne existuje spolupráca medzi prístavmi Koper – Alexandria, Danieta. V otázke Darfúru Slovinsko upozorňuje na porušovanie ľudských práv v tomto regióne. Ďalšie krajiny, ktoré sú pre zahraničnú politiku tejto krajiny dôležité, sú Saudská Arábia, Kuvajt a Vietnam. Krajina sa zapája aj do medzinárodných mierových vojenských misií – 5 misií OSN, misie EUFOR v Kongu, Čade, Stredoafrickej republike a Bosne, NATO – KFOR v Kosove, ISAF v Afganistane a NATO Training Mission v Iraku. Poskytuje aj humanitnú a rozvojovú pomoc pre Balkán a východnú Európu – Albánsko, Bosna, Macedónsko, Moldavsko, Ukrajina. Toto sa deje dvomi spôsobmi – bilaterálne a pomocou medzinárodných organizácií, hlavne EÚ.

V druhom paneli vystúpil Ivan Kuhn s hodnotením slovenskej zahraničnej politiky Ficovej vlády, spolu s Eduardom Kukanom, Františkom Šebejom a Martinom Bútorom (mal prísť aj Peter Weiss, ale ospravedlnil sa). Diskusiu uvádzal Jozef Majchrák z týždenníka Týždeň.

Ivan Kuhn nám zhodnotil polčas Ficovej vlády v oblasti zahraničnej politiky. V roku 2006 prišlo k pokojnej a demokratickej výmene vlády na Slovensku. Podľa časti programového vyhlásenia vlády ohľadne zahraničnej politiky sa nič podstatné meniť nemalo, dokonca boli tieto riadky ráznejšie formulované v otázke podpory demokracie a ľudských práv vo svete, ako v programovom vyhlásení predchádzajúcej vlády. Ale ako sa hovorí, papier znesie všetko, a zanedlho sa ukázalo, že realita bude o niečo iná. V auguste 2007 znepokojené mimovládne organizácie vydali výzvu na udržanie demokratickej solidarity zahraničnej politiky SR. Potom nasledovala návšteva bieloruského demokratického prezidentského kandidáta Alexandra Milinkieviča. Stretli sa s ním členovia zahraničného parlamentného výboru Boris Zala, László Nagy a ďalší, a aj minister zahraničných vecí Ján Kubiš. Treba ale zdôrazniť, že ho neprijal prezident, premiér, ani predseda parlamentu. Ďalšia dôležitá udalosť, tentokrát rýdzo negatívna, bola návšteva premiéra Fica na slávnostnej recepcii pri príležitosti osláv kubánskej revolúcie na kubánskej ambasáde. V roku 2007 pokračoval Fico v nastolenej línií návštevami Číny a Líbie. Dokonca sa špekulovalo aj o ceste do Venezuely, ale tá sa našťastie neuskutočnila. V Číne sa premiér nedotkol ani náhodou otázky ľudských práv, napriek tomu, že mu to minister Kubiš priamo doporučil. Aby vyzeral pred voličmi sociálne a solidárne, letel komerčnou linkou a vyznelo to skutočne trápne. Výsledok celého tohto „cirkusu“ boli len 2 zmluvy o spolupráci, čím sa vynára otázka, či to naozaj stálo za to. V Líbií premiér urobil veľké faux pas, keď označil palestínskeho lekára a bulharské sestričky väznené Kaddafího administratívou za páchateľov. Na jeho dôstojnosti, a tým pádom aj dôstojnosti SR nepridalo ani potupné čakanie na pána „veľkomožného“ – Kaddafího, keď do poslednej chvíle nebolo jasné, či sa vôbec uráči ho prijať. Opäť sa treba zamyslieť nad zmyslom tejto návštevy. V novembri 2007 prijal prezident Gašparovič autoritárskeho prezidenta Kazachstanu Nursultana Nazarbajeva a odovzdal mu štátne vyznamenanie Rad bieleho dvojkríža na podnet MZV. V minulosti toto ocenenie dostal aj Akajev, bývalý autoritatívny prezident Kazachstanu, zhodený v 2005 po tulipánovej revolúcií, či 2 bývalí veľvyslanci ČLR, od predchádzajúceho prezidenta Schustera. Kazachstan ocenil podporu Slovenska pre jeho vstup do WTO a do predsedníctva OBSE (!) na rok 2010. V roku 2008 sa uskutočnila ďalšia návšteva Fica na kubánskej recepcii. Na Slovensko prišli aj disidenti z Kuby, u nás sa dočkali len neoficiálneho stretnutia s poslancami opozičných strán. V máji 2008 dostalo Slovensko miesto člena Rady OSN pre ľudské práva. Táto Rada sa za 2 roky svojej existencie stihla veľmi zdiskreditovať, keďže nerobí takmer nič s výnimkou masívnej jednostrannej kritiky Izraela a jeho okupácie palestínskych území. Členmi tejto Rady sú tak demokratické krajiny ako Kuba a Čína. V tomto prípade sa dá naozaj hovoriť o príslovečnom capovi záhradníkovi. V organizácií, ktorá na rozdiel od vyššie spomenutej naozaj niečo zmysluplné aj robí, Spoločenstvo demokracií (Community of Democracies) sme zaznamenali ústup Ficovej vlády od pozícií tej minulej.

Eduard Kukan predniesol svoje poznámky k tomuto hodnoteniu a doplnil nejaké ďalšie informácie. Vysvetlil prečo a ktoré záväzky SR voči svetu má – SR je povinné podľa ústavy riadiť sa medzinárodnými zmluvami, ktoré boli prijaté. V prípade EÚ sa jedná o Zmluvu z Nice a NATO Washingtonskú zmluvu – článok 3. Podľa neho nastali odchýlky od tejto línie, napr. návštevou Fica na kubánskej recepcii. Zdôraznil aj to, že SR má 98 % energetickú závislosť od Ruska, preto je potrebné s ním udržiavať korektné vzťahy. Skonštatoval, že Fico negoval hodnotovú orientáciu zahraničnej politiky SR. Pre jeho vládu sú na prvom mieste len a len ekonomické záujmy. Ocenil prieskum verejnej mienky ohľadne zahraničnej politiky urobený KI. Na záver ešte zdôraznil, že sa netreba báť a možno využiť aj civilizovanú kritiku strategických spojencov (napr. nešťastné zbombardovanie afganskej svadby americkými vojskami, či Guantanamo – na to reagoval F. Šebej s tým, že v tomto prípade by sme to pri teroristoch nemuseli preháňať s obhajobou ich ľudských práv).

František Šebej poukázal na psychologické aspekty zahraničnopolitickej komunikácie. Metaforicky prirovnal verbálnu vs non-verbálnu reč v správaní človeka k správaniu Ficovej vlády. Darmo hovoria niečo, keď ich činy hovoria o inom. Upozornil na očakávanú návštevu tibetského dalajlámu v SR – môžeme hádať kto ho prijme a kto nie. Kritizoval bývalú Komisiu OSN pre ľudské práva a súčasnú Rady OSN pre ľudské práva. Dospel k záveru, že k žiadnemu zlepšeniu neprišlo a že nová inštitúcia je rovnako neschopná ako stará. Podľa neho pre SR nie je Rada veľmi dobrá pôda na podporu ľudských práv. Máme ale príležitosť hlasovať resp. nehlasovať za rôzne návrhy. Je príznačné, že Spojené štáty odstúpili z Rady, lebo im došla trpezlivosť. Vyjadril sa, že chápe ich ich sklamanie aj tento ich krok. Slovensko je síce malá krajina, ale môže robiť efektívnu politiku pri podpore ľudských práv, ak sa zameria na špecifické oblasti. Treba si vybrať konkrétnu krajinu a v nej sa angažovať. Za bývalej vlády takouto krajinou bola Kuba. Skonštatoval, že politická trieda všeobecne je plná cynizmu a pragmatizmu, ale mali by  dodržiavať hodnotovú líniu podľa medzinárodných záväzkov. Spôsob prijatia Fica u Kaddafiho označil za neakceptovateľný. Panelisti dosiahli názorový konsenzus.

Pokračoval E. Kukan s kritikou nekonzistentných vyjadrení prezidenta, premiéra a ministra zahraničných vecí. Ako príklad uviedol protiraketový systém NATO v Česku a Poľsku. Upozornil tiež na civilizačné limity demokracie – napr. Pakistan.

Martin Bútora kritizoval slabú angažovanosť opozície v otázkach zahraničnej politiky. F. Šebej súhlasí, E. Kukan už nereaguje, keďže už musel odísť.

V 3.paneli sa hovorilo oficiálnej rozvojovej pomoci     a pomoci pri budovaní demokracie a podpore ochrany ľudských práv. Vystúpili Jeff Lovitt (PASOS), Grigorij Mesežnikov (Inštitút pre verejné otázky), Nora Beňáková (Človek v ohrození),  Zuzana Fialová (poradkyňa pre oblasť ľudských práv, bezpečnosti a rozvojovej pomoci) .

Diskusiu moderoval Ivan Kuhn.

Viac ohľadne výstupu PASOS

Previous post:
Next Post:

Comments are closed.